Osídľovanie dnešného územia Miklušovského chotára spadá pravdepodobne do poveľkomoravského obdobia, azda do 11. - 12. storočia. Tento kraj potom postupne osídľovali ľudia, ktorí utekali pred nájazdami Tatárov. Pôvodní osídlenci, ktorí boli katolíkmi západného obradu, však toto územie opustili. V 13. stor. tu bol postavený chrám, ktorého podstatná časť stojí až dodnes. V druhej polovici 13. stor. toto územie už obývali prevažne katolíci východného obradu.

Najstaršia písomná zmienka o Miklušovciach pochádza z roku 1330. Na začiatku 14. stor. bola obec vo vlastníctve šľachticov z Drienova, ktorým ju kráľ Karol Róbert skonfiškoval a daroval šľachticom Druhgetovcovm, avšak nie na trvalo. Obec sa opäť stala majetkom kráľa a Žigmund ju v roku 1386 daroval drienovským šľachticom. Ani táto donácia nebola trvalá, už v roku 1391 daroval kráľ Miklušovce šľachticom zo Sečoviec, ktorým patrili aj v 1. pol. 15. stor. Neskôr sa stali majetkovou súčasťou hradného panstva Richnava a ich vlastníkmi sa postupne stali Zápoľskovci, Salmisovci, Groffovci. V 18. stor. obec patrila Semseyovcom a Görgeyovcom. V 19. stor. ju vlastnili Ghillányiovci.

V písomnostiach zo 14.- 16. stor. sa obec vyskytuje pod maďarským názvom Mykloswagasa vo význame Miklušova Poruba. Maďarský názov zachoval skutočnosť, že ju vybudovali usadlíci spolu so šoltýsom /richtárom/ podľa zákupného práva.

V roku 1427 zdanili v obci 39 port /usadlostí/, z čoho vyplýva, že Miklušovce boli na vtedajšie pomery veľkou dedinou. V roku 1600 obec pozostávala zo 16 obývaných domov, domu šoltýsa, kostola, fary a školy. Koncom 16. stor. boli Miklušovce už len stredne veľkou dedinou s prevažne poddanským obyvateľstvom.

Miklušovčania v tom čase žili v dreveniciach so strechami pokrytými slamou. Z remesiel prevládalo drevorubačstvo, poľnohospodárstvo, tkáčstvo a v menšej miere aj furmanstvo, hámorníctvo /kovospracujúca výroba/, uhliarstvo, kamenárstvo, tesárstvo, kováčstvo a neskôr aj včelárstvo. 

V 30- tych rokoch 19. stor. postihla obec epidémia cholery. Tí, ktorí podľahli tejto nebezpečnej a dovtedy u nás neznámej chorobe, boli pochovaní v spoločnom hrobe, ktorý sa nachádza na cintoríne asi desať metrov napravo od kríža medzi lipami. Vraví sa, že epidémia úplne ustala až po zázraku v Levoči. Táto udalosť aj prežitá tragédia upevnila tunajší ľud vo viere. 

V roku 1889 Miklušovce vyhoreli. Pri ceste do Klenova na ľavej strane sa nachádza kríž na pamiatku tohto katastrofálneho požiaru, pri ktorom zhorela celá obec vrátane chrámu. Kríž postavený v roku 1905 označuje miesto, kde sa požiar zastavil. Chválorečenie Bohu je napísané cyrilikou v jazyku Rusínov, ktorí tu žijú už po stáročia.

Asi 20 minút chôdze od chrámu, za Zajačou horou, sa v lese nachádza neveľký židovský cintorín. Na poslednom náhrobku je ako-tak čitateľný hebrejský text, ktorý prezrádza, že ide o Gisel Gersteinovú, dcéru rabína Izáka. Zvyšný text opisuje, aká to bola dobrá, starostlivá a obetavá žena.

1. sv. vojna nepostihla obec nijak významne. Boje sa spomínajú len na kopci za dedinou smerom na Sedlice. Medzi vojnami sa však žilo veľmi ťažko. Aj keď bol obrábaný každý kúsoček pôdy, nastal hlad, preto v 20-tych až 30-tych rokoch veľa ľudí odišlo za prácou do Ameriky. Navyše, v roku 1924 a v roku 1933 postihli Miklušovce veľké povodne. 

V rokoch 1935-40 navštevovali obec misionári, ktorí upevňovali ľudí vo viere. Na ich prednášky chodili väčšinou ženy a dievčatá. S týmto obdobím sa viaže aj vznik včelárstva - jeho zakladateľom je Štefan Matys.

Aj 2. sv. vojna prebiehala v Miklušovciach celkom pokojne. Nemeckí vojaci boli síce ubytovaní u domácich obyvateľov, tí si na nich však spomínajú ako na celkom normálnych ľudí. Za stravu im síce platili len niektorí, ale nijako im neubližovali. Na konci vojny, keď do obce prišli ruskí partizáni, tu už skoro nič nezostalo - čo nestihli zobrať Nemci, to zhabali Rusi. 

Obec bola oslobodená 20. januára 1945. Na miestnom cintoríne sa nachádza vojenský hrob neznámych padlých vojakov z 2. sv. vojny. 

Po vojne nastali zložité časy. Začalo znárodňovanie a vzniklo Jednotné roľnícke družstvo. V 50- tych a 60- tych rokoch život obce najviac poznačil komunistický režim a zákaz gréckokatolíckej cirkvi. Jeho následky pretrvávajú dodnes, aj keď sa od tých čias už veľa zmenilo.

www.miklusovce.ocu.sk 

Hornaté územie, na ktorom ležia Miklušovce, poskytovalo veľa možností získavania prírodného materiálu - dreva. Ťažba dreva a jeho spracovanie sa v rámci rôznych odvetví mimo domácej výroby výrazne rozšírili na prelome 16.-17. stor. 

V najstarších dobách sa pri ťažbe používal jediný nástroj, ktorým bola sekera. Všetky pracovné úkony /stínanie, odvetvovanie, odkôrňovanie, krátenie kmeňov, štiepanie/ sa vykonávali sekerami. Až v 19. stor. sa pri ťažbe začali používať píly na zrezávanie stromov a na prerezávanie kmeňov /krátenie/. Postupne vzniklo viacero typov dvojručných a jednoručných píl. Na usmernenie pádu stromov sa používali kliny, spočiatku drevené, z tvrdého bukového dreva, neskôr drevené s kovovým hrotom. Na odkôrnenie sa používali lúpače, na obracanie a približovanie tzv. sapíny podobné čakanom. Na jar a začiatkom leta sa ťažilo smrekové drevo, z ktorého sa získavala kôra potrebná na prípravu triesla. Ostatné druhy drevín sa ťažili v neskorej jeseni a v zime. 

Najstarším spôsobom ťažby bol holorub, neskôr boli zavedené maloplošné alebo prebierkové spôsoby ťažby. Na stromoch sa nechávali vrcholové vence konárov /tzv. kečka/, aby kmeň neležal na zemi a mohol lepšie vyschnúť. Z rúbaniska sa kmene upravené na potrebnú dĺžku približovali na skládky, kde sa nechávali vyzrieť. Ďalšia preprava prebiehala pomocou ťažných zvierat spúšťaním, dlhšie trasy sa prekonávali prostredníctvom furmanských vozov. 

Ďalší spracovatelia dreva používali jednoduché nástroje - nôž, sekeru, pílu, obojručný nôž, strúhací stolec, hoblík, dláto, stojany na pílenie /kozlíky/. Drevo sa spracovávalo rezaním, rúbaním, kresaním, strúhaním, štiepaním, vŕtaním, hobľovaním a dlabaním. Medzi najrozšírenejšie drevospracujúce remeslá patrilo tesárstvo /výstavba domov/, kolárstvo /výroba vozov/, tokárstvo /výroba točených a sústružených predmetov/, debnárstvo /výroba sudov a vedier/, korytárstvo /výroba korýt a naberačiek/, truhlárstvo, stolárstvo /výroba nábytku/ a šindliarstvo.

Koncom 17. alebo začiatkom 18. stor. bola v Miklušovciach vysoká pec /hamer/, v ktorej vtedajší remeselníci vyrábali železné predmety, hlavne náradie, ktoré dodávali do bane v Gelnici. Rudu na spracovanie dovážali furmani z neďalekého Smolníka. Výroba predmetov a náradia však skrachovala a bola premiestnená do obce Rolová Huta, ktorá leží pri Margecanoch.

Baňa na kameň sa nachádzala oproti terajšiemu obecnému úradu na kopci. Za dedinou smerom na Sedlice, v okolí poľnej cesty, sa lámal pieskovec. Z tohto kameňa je vyrobená krstiteľnica v chráme, všetky pomníky na židovskom cintoríne a sochy spolu s kamennými stĺpmi zábradlia, ktoré tu boli nájdené, dnes sa však nevie, kde sa nachádzajú.

K namáhavej práci spojenej s dobývaním kameňa boli potrební viacerí muži, ktorí používali silné železné nástroje /sekáč, kyjanicu, dláto, čakan, špicák, pekhamer/. Z jednotlivých nástrojov mal kamenársky majster po viac kusov. Dlátami a aj sekáčom napokon plasticky alebo rytím vysekali do kameňa rôzne ozdobné prvky. 

V medzivojnovom období prevládalo v obci poľnohospodárstvo - pestovanie ľanu, konope a z obilnín žita. Od jari do jesene sa robilo na poliach a zháňali sa zásoby na zimu. V lete ženy močili konope v potoku a spracovávali ho na priadzu. Medzitým sušili pri potoku plátno, ktoré sa bielilo luhom vyrobeným z popola. Priadzu na plátno pripravovali ženy počas dlhých zimných večerov. Spoločne sa schádzali aj pri páraní peria. Chlapi chodili v zime rúbať drevo a lámať kameň na stavbu domov. Všetok materiál zvážali na vozoch ťahaných kravami a volmi, poniektorí mali aj koňa. Výrobky, ktoré zhotovili, alebo poľnohospodárske produkty, chodili ženy peši predávať do Gelnice a Prešova. Najčastejšie chodili predávať maslo, vajcia a plátno, niekedy aj lesné plody. Zemiaky predávali do kaštieľa v Klenove. Vznik včelárstva sa v obci datuje od roku 1937, jeho zakladateľom bol Štefan Matys. 

V 18. stor. bol postavený mlyn poháňaný vodným kolesom. Obyvatelia ho s obľubou využívali až do roku 1960, keď bolo demontované mlynské koleso. V 19. stor. sa v mlyne mlelo len žito, iné obilniny sa spracovávali v mlyne v Sopotnici. Tam sa mlela aj pšenica a jačmeň. Pôvodným majiteľom mlyna bol Ivan z Miklušoviec a mlynárom v tom čase Michal Kohút-Adzima.  V rokoch 1923-24 mlyn kúpil mlynárov syn Juraj Kohút. V období konfiškácie, niekedy v rokoch 1951-53, bol mlyn zhabaný. Asi v roku 1960 demontoval Juraj mlynské koleso a približne o 2 roky neskôr začal s celkovou prestavbou mlyna. Po roku 1990 dedičia budovu zrenovovali a dnes už nič nepripomína, že kedysi slúžila ako mlyn. Pri mlyne bola v 19. stor. zasadená hruška, ktorá je jedným z najstarších stromov v dedine.

Popri remeselnej výrobe hrala významnú úlohu aj domácka výroba. Zhotovovanie predmetov spravidla širšej spoločenskej potreby dedinským obyvateľom sa od cechového remesla líšilo najmä tým, že domáci výrobcovia na vykonávanie tejto práce nemuseli formálne získavať nijakú kvalifikáciu, nemuseli prejsť štádiami učňov a tovarišov a neboli cechovo ani inak organizovaní. Miestni remeselníci predávali vo svojich dielňach aj na trhovisku. Najmä výročné jarmoky sa stali centrami intenzívnej výmeny.

Aj po 2. sv. vojne stále prevládalo poľnohospodárstvo a chov úžitkových zvierat. Do vývoza  pri cintoríne chodil od marca do októbra Róm Michal /Godla alebo Horvát/ z Kvačian s rodinou. Robili tam nepálené tehly /valky/. Tvorila ich hlina miešaná so slamou usušená len na slnku. Robili sa aj pálené tehly z hliny ťaženej pod cintorínom. Najskôr túto činnosť vykonával spomínaný Róm, neskôr družstvo. Pomaly sa tiež prestávalo s pálením vápna, ktoré sa pálilo z vápencového kameňa vo "vápeníkoch" /murovaných jamách/. Vápno sa pálilo pre vlastnú potrebu. Z brehu nad kostolom sa ručne lámal pieskovec a zbieral piesok na stavbu domov.

Koncom augusta 1946 začala pracovať píla na elektrický pohon - nachádzala sa na hornom konci dediny na farských pozemkoch. Drevo sa ťažilo aj zo súkromných lesov. O zriadenie píly sa najviac zaslúžil Ján Tomko, riaditeľ štátnej ľudovej školy. Pre tunajších obyvateľov mala píla veľký význam, pretože mnohí pri nej našli zárobok a nemuseli dochádzať za prácou do vzdialených miest /najbližšia píla bola v Jaklovciach/. V roku 1948 prevzal pílu štát pod národnú správu v Smolníku. 

Kronika uvádza, že v roku 1951 veľa chlapov chodilo do práce pod Vápenku do Margecian k tunelu a na Trať družby. Niektorí pracovali doma - dovážali palivové drevo z lesa a keď už drevo navozili, pobrali sa na trať, kým nenastali jarné práce. Miklušovčania pracovali aj ako lesní robotníci v štátnych lesoch. Rok 1951 sa spomína ako slabý rok pre včelárstvo, čo viedlo k nesplneniu kontingentu medu. V septembri 1959 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo, väčšina roľníkov sa stala družstevníkmi. 

www.miklusovce.ocu.sk 

Gréckokatolícka farnosť Narodenia Presvätej Bohorodičky

Katolícka cirkev byzantského obradu kráča stáročiami dejín a nesie v sebe hĺbku a veľkosť  Zakladateľa i tých velikánov Východu, ktorí sa snažili pochopiť jeho učenie a odovzdávali ho neporušené ďalším generáciám. Tá malá hŕstka veriacich je dôkazom toho, že miazgou, ktorá oživuje tento organizmus, je sila Svätého Ducha a ubezpečením pre budúcnosť sú Kristove slová: Neboj sa, maličké stádo...

Podľa archívnych materiálov po vybudovaní obydlí a roľníckych hospodárstiev si novoosídlenci v obci postavili aj chrám, najneskôr koncom 13. storočia. 

Vo farnosti Miklušovce sa zachovali matriky od roku 1785. Sú písané latinsky a maďarsky a sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Prešove - Nižnej Šebastovej. Neskôr sa matriky písali aj rusky a slovensky. Posledná matričná kniha obsahuje údaje o pokrstených od roku 1966, o sobášených od roku 1965 a o zomrelých tiež od roku 1965. Táto kniha sa používa až dodnes a je písaná výlučne slovensky.

V auguste 1998 farský úrad začal vydávať Informačný list, ktorý sa neskôr premenoval na Farský list. 

11. augusta 1946 boli v obci primície o. Alexandra Schudicha, pri ktorých spieval domáci dievčenský zbor. V roku 1970 bol postavený nový kríž, ktorého výstavbu financoval Ján Semančík, rodák z Ružína. V tom istom roku sa k Miklušovskej farnosti opäť pripojila aj filiálka Suchá Dolina, ktorá bola od roku 1964 pridelená pravoslávnou cirkvou k farnosti Ľubovec.

V roku 1995 Michal Fedor spolu s manželkou Alžbetou rod. Radačiovou postavil drevený kríž na začiatku dediny - vľavo zo smeru od Sedlíc. Postavený je na vyvýšenine nad cestou na okraji Krajňákovej lúky. Umučenie na kríži je bronzové. Kríž bol posvätený 21. mája 1995.

Štefan Varga, pochádzajúci z Rolovej Huty, dal v roku 1996 postaviť na cintoríne v Rolovej Hute malú kaplnku Lurdskej Panny Márie na pamiatku svojich rodičov, ktorí sú pochovaní na tomto cintoríne. 28. júla 1996 kaplnku posvätili duchovní otcovia František Fedor z farnosti Miklušovce a Vendelín Pleva z rímskokatolíckej farnosti Margecany. Po mnohých rokoch na tomto mieste zazneli krásne gréckokatolícke spevy a modlitby najmä zásluhou dievčenského Zboru sv. Juraja. Rolová Huta vtedy ešte /pred zriadením košického apoštolského exarchátu/ cirkevne patrila do farnosti Miklušovce.

V septembri 1996 bol založený Spolok sv. ruženca.

Farský úrad: 

Miklušovce 1 
051 778 22 96 
miklusovce@grkatpo.sk  
Správca farnosti:
Mgr. František Kuzmiak 

Filiálka:
Suchá Dolina - Chrám sv. Cyrila a Metoda

Protopresbyteriát: Prešov

Prešovská archieparchia

Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky

Národná kultúrna pamiatka - pôvodne ranogotický kostol postavený koncom 13. stor., obnovený po roku 1889. Je to jednoloďová stavba s presbytériom so štvorcovým pôdorysom. V jednom rohu je umiestnená asi 40 cm socha starca, možno staviteľa. 

V 17. storočí bol kostol zaklenutý v lodi a v roku 1812 doplnený klasicistickou vežou. V roku 1889 kostol vyhorel a bol obnovený. Ďalšie zásadné opravy sa konali v rokoch 1924, 1945-49 a v roku 2000. 

V múroch kostola sa nachádzajú tri druhy kameňa: soľný kameň, pieskovec a vo veľkom množstve vápencový kameň. Z pôvodného chrámu sa dodnes zachovala svätyňa, ktorá vykazuje všetky znaky ranogotickej stavby, a steny lode. 

Súčasťou inventára chrámu je cenná románska kamenná krstiteľnica z 13. stor., evanjeliár z roku 1690 tlačený vo Ľvove a antimenzion z rokov 1718-30. 

Pri prípravných rekonštrukčných prácach v marci 2000 objavili pracovníci Pamiatkového ústavu v Prešove v podkroví na severnej stene chrámu pôvodné maľby, ktoré ho kedysi zdobili. Pochádzajú najneskôr zo 14. storočia.

Celková reštaurácia chrámu sa začala 20. marca 2000. Bola zrealizovaná podľa zámerov pracovníkov Ústavu pamiatkovej starostlivosti Bratislava - Regionálneho strediska Prešov a stavebno-liturgickej komisie Gréckokatolíckeho biskupského úradu v Prešove.

Keďže sa ikonostas rozpadol, po oprave sa už do chrámu nevrátil. Zostali z neho však obrazy Posledná večera, Narodenie a Krst Krista, Bohorodička s dieťatkom a Kristus učiteľ. V predsieni chrámu bola vytvorená Lurdská jaskyňa a namaľovaný obraz nad klenbou Kristus v Getsemanskej záhrade. 

Chrám bol požehnaný na sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky. Požehnanie vykonali prešovský dekan Gabriel Staurovský, Ján Smolnický a rímskokatolícky duchovný zo Sedlíc Anton Maicher.