Obec založili na zákupnom práve začiatkom 14. storočia, prvá zmienka o nej je z roku 1330 ako Selic, Telic, Sedlicz, Zedlicze, neskôr ako Sednicha /1386/, Zedleche /1427/, Sedlicze /1773/, maďarsky Szedlice. 

Je zrejmé, že názov Sedlice korení v slove sedlo a vyjadroval skutočnosť, že tu oddávna sedelo, teda sídlilo obyvateľstvo. Skupina hlások -dl- nezvratne dokazuje, že slovo bolo slovenského, resp. západoslovenského pôvodu. Niektorí ľudia odvodzujú názov obce od toho, že Sedlice ležia v údolí, ktoré je ako sedlo. 

Starobylý názov Sedlíc a ich sídliskovo-spoločenská rozvinutosť začiatkom 14. storočia vedú k predpokladu, že tunajšie sídlisko jestvovalo už pred 11. storočím. Sedlice boli nepochybne najstaršou dedinou v povodí Sopotnice, resp. spomedzi susediacich dedín. 

Sedlice boli sídlom farnosti. V miestnom kostole v tridsiatych rokoch 14. storočia postupne pôsobili farári Ján a Štefan. Kostol sv. Michaela a sedlická farnosť jestvovala aj v 15. a 16. storočí. Je predpoklad, že tu bol drevený kostol, ktorý asi v 18. storočí vyhorel. Na jeho mieste dnes stojí budova materskej škôlky. 

Z iniciatívy šľachticov z Drienova sa začiatkom 14. storočia v Sedliciach usadili nové sedliacke domácnosti so šoltýsom /richtárom/ podľa zákupného práva, čím sa podstatne zväčšil počet domov, domácností a obyvateľov Sedlíc. V roku 1346 sedlický šoltýs Valter predal zdedené šoltýstvo Mikulášovi, synovi hrabkovského šoltýsa, za 50 hrivien grošov. Šoltýstvo pozostávalo z dvoch slobodných lánov poľa, mlyna, sladovne, lúk a časti súdnych poplatkov miestnych poddaných a v Sedliciach jestvovalo aj v 15. storočí. 

Začiatkom 14. storočia Sedlice patrili drienovskej vetve Abovcov. Pre akési výčiny abovských šľachticov Kajula a Tomáša kráľ Karol Róbert Sedlice skonfiškoval a daroval ich Drugethovcom. Neskôr však previnilcov omilostil a šľachtici z Drienova sa v roku 1332 snažili Sedlice opäť získať. Napokon ešte v tom istom roku drienovskí šľachtici Sedlice s Miklušovcami a Klenovom predali palatínovi Drugethovi. 

Drugethovcom patrili len krátko, lebo už pred rokom 1370 boli majetkom kráľa. Kráľ Žigmund ich v roku 1386 daroval šľachticovi Jánovi z Drienova. Napriek tejto donácii ten istý kráľ v roku 1391 daroval Sedlice šľachticom zo Sečoviec, ktorým patrili aj v prvej polovici 15. storočia. Keď šľachtic Gál zo Sečoviec nadobudol v roku 1391 Sedlice, do darovacej listiny kráľa Žigmunda sa dostala aj veta, že s dedinou získava aj právo tunajšieho trhu. Bol to však len zámer šľachtica Gála, aby trhom zvýšil vlastné príjmy zo Sedlíc. Trh sa tu však neudomácnil.

Od roku 1460 a v prvej polovici 16. storočia boli Sedlice v držbe Zápoľskovcov. Po krátkom období koncom prvej polovice 16. storočia, kedy boli v držbe mesta Košice, v druhej polovici 16. storočia postupne patrili šľachticom Salmovcom /Grófovcom/ a Turzovcom. 

Sedlické sedliacke domácnosti boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 66 port /usadlostí/. Sedlice boli veľkou dedinou, najväčšou v okolí. V druhej polovici 15. a 16. storočia sa väčšina sedliakov odsťahovala alebo schudobnela upadnúc medzi želiarov /najchudobnejšia vrstva poddanského obyvateľstva/. 

V roku 1600 bolo v sídlisku 30 obývaných poddanských domov a Sedlice boli stredne veľkou dedinou. Okrem osadenstva fary tu žilo len poddanské obyvateľstvo. Pravda, stál tu aj kostol, fara, škola, prípadne mlyn. 

V roku 1787 mala obec 81 domov a v nich 617 obyvateľov. V roku 1828 tu už bolo 101 domov a 759 obyvateľov. V 19. storočí mali v katastri obce majetky Tahyovci a Hornouhorská banská spoločnosť. 

Sedličania boli známi stolári, kolári, drevorubači, povozníci, chovali dobytok, pálili vápno, obchodovali s obilím. Po roku 1918 sa obyvatelia živili poľnohospodárstvom, tkáčstvom, zhotovovaním výrobkov z dreva. V obci boli píly. V prevádzke bol aj kameňolom. 

JRD /Jednotné roľnícke družstvo/ bolo založené v roku 1959 a zamestnávalo väčšinu obyvateľov obce. Ďalší pracovali v priemyselných podnikoch v Prešove, Košiciach, Spišskej Novej Vsi a Prakovciach.

Sedlice dnes patria k stredne veľkým obciam v Prešovskom kraji. Majú dobre rozvinutú infraštruktúru a veľký potenciál pre rozvoj vidieckeho cestovného ruchu.

Sopotnica

Cez obec pretekajú prítoky Sedlického potoka. Ten sa vlieva asi 1 km južne od obce, v lokalite Pri Olajošovi, do potoka Sopotnica, ktorý pramení nad obcou Klenov. Má ľavé prítoky v katastroch obcí Sedlice a Suchá Dolina. Tečie údolím na rozhraní pohorí Čierna hora a Šarišská vrchovina v celkovej dĺžke asi 15 kilometrov. Pod vrchom Tlstá /687 m n. m./ sa pri južnom okraji obce Veľká Lodina vlieva do rieky Hornád. 

Pozdĺž jeho toku je lesná cesta, ktorú s obľubou využívajú peší aj cykloturisti. Na trase je niekoľko hájovní a zvyšky po vodných mlynoch. V lete je okrem okolia Sopotnického potoka obľúbeným miestom relaxu aj blízka rieka Hornád a Ružínska priehrada, kde sa dá člnkovať a rybárčiť. Vodná plocha priehrady nie je veľmi vhodná na kúpanie. 

Z chránených druhov flóry hodno spomenúť črievičník papučkový, poniklec veľkokvetý, prvosienku, šafran a ďalšie. Skladbu fauny podmieňuje značná členitosť terénu. Zo zoologického hľadiska má potok Sopotnica veľký význam, pretože slúži ako migračný koridor viacerým živočíšnym skupinám. Zo vzácnejších druhov sa tu vyskytuje myšovka vrchovská, výr skalný, bocian čierny, krkavec čierny a celá škála poľovnej zveri. 

Prokopov mlyn

Mlyn v Sopotnici patriaci Jánovi Prokopovi a Marte, rodenej Juskovej. Kedy presne ho postavili, nevieme, známe však je, že to bolo pred postavením Safkovho mlyna. Mlyn bol pôvodne zhotovený z kameňa, pri veľkej oprave v roku 1923, o čom svedčil aj nápis na stene domu, boli použité pálené tehly. K mlynu patrili aj priľahlé záhrady a les.

Po smrti Jánovho syna Karola, ktorý po otcovi prevzal remeslo, sa mlynármi stali jeho synovia Filip a Michal. V tom čase začali agregátom vyrábať elektrickú energiu, ktorá poháňala gáter, a zároveň sa mohlo aj svietiť. Keď syn Filip odišiel pracovať k železnici, Michal so synmi Imrichom a Metodom postavili v Sedliciach na obecnom pozemku pílu, kde rezali drevo, keďže mlyn bol zoštátnený.

Po smrti vdovy po mlynárovi Karolovi v roku 1946 ostali v mlyne žiť Michal s manželkou, brat Filip si postavil dom v Sedliciach. Keď Michal v roku 1986 zomrel, Filipov syn Emil odkúpil mlyn so zámerom postaviť malú vodnú elektráreň. Ale plán nevyšiel, mlyn ostal neobývaný, začal chátrať, až sa nakoniec zrútil.

Erb obce 

Erb obce Sedlice tvorí v modrom poli španielskeho štítu biela stojaca postava drevorubača, ktorý drží v pravej ruke sekeru a v ľavej ruke veľkú ručnú pílu. Tieto pracovné nástroje sú žltej farby. Podkladom pre vytvorenie erbu bola pečať z roku 1786. Motív erbu symbolizuje historicky potvrdené drevorubačské tradície obyvateľov obce. Farebné zladenie erbu zodpovedá základným heraldickým pravidlám na vytvorenie jasného a zrozumiteľného obecného erbu. 

www.sedlice.sk

Rímskokatolícka farnosť Premenenia Pána

Farský úrad:

Sedlice 268
051 778 22 39
Správca farnosti:
Mgr. Jozef Kandráč - farár

www.sedlice.fara.sk

Dekanát Prešov - II.

Filiálky:

Suchá Dolina, Miklušovce, Klenov

Farský kostol Premenenia Pána

Kostol bol postavený v roku 1859 a konsekrovaný košickým arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom 10. februára 2001.

Od roku 1999 až do konsekrácie kostol prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Pôvodné nástenné maľby vytvoril v roku 1918 akademický maliar Jozef Hanula a premaľby v päťdesiatych rokoch 20. stor. prešovský umelec Mikuláš Jordán. Pri kostole sú umiestnené Mojžišove dosky Desatora Božích prikázaní.

Metod Kaľavský

Učiteľ, stredoškolský profesor, okresný školský inšpektor, robotník v železiarňach, folklorista, funkcionár Matice slovenskej, človek, ktorý prekonal tŕnistú cestu životom v štyroch spoločenských zriadeniach.

Detstvo prežil v prvej Československej republike ako žiak národnej školy v Sedliciach a meštianskej školy v Gelnici /1930-1939/. Stredoškolské vzdelanie získal počas Slovenského štátu na Učiteľskej akadémií v Prešove /1940-1945/.

Ako učiteľ a neskôr riaditeľ strednej školy v Sedliciach /1945-1951/ významnou mierou prispel k rozvoju školstva, spoločenského a kultúrneho života v rodnej obci. Rodáci si s úctou a uznaním spomínajú na jeho organizačné a riadiace schopnosti nielen pri zakladaní a rozvoji Osemročnej strednej školy, ale aj aktivity nad rámec jeho učiteľských a riaditeľských povinnosti.

Išlo najmä o povojnový rozvoj obce: elektrifikácia, pravidelná autobusová doprava, zavedenie rozhlasu, miestneho kina a vybudovanie kúpaliska. Nie menej významné boli aj jeho aktivity spojené s osvetovou a kultúrnou činnosťou v Sdružení katolíckej mládeže /SKM/ a ochotníckom divadelnom krúžku Poľana.

Po odmietnutí príkazu komunistickej strany založiť v obci jednotné roľnícke družstvo bol z funkcie riaditeľa školy odvolaný /1951/ a musel opustiť Prešovský okres. S nemalými problémami získal miesto učiteľa na druhej základnej škole v Bardejove. Svojou komunikatívnosťou, presvedčivou organizátorskou mobilitou a odbornými schopnosťami sa vypracoval na zástupcu riaditeľa jedenásťročnej strednej školy, neskôr na okresného školského inšpektora a vedúceho Okresného pedagogického strediska v Bardejove /1953-1970/.

Po verejnom odsúdení vstupu armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a po nástupe normalizácie /1971/ ho komunistická strana poslala na prevýchovu do Východoslovenských železiarni, kde bol nútený zotrvať 15 rokov až do svojho odchodu do dôchodku /1986/.

Aj v tom čase však založil /1983/ Mužský spevácky súbor Sedličan a viedol ho až do roku 1988.

Medzi jeho významné aktivity patrí aj autorstvo scenára pre televízny film "Šarišské Vianoce", ktorý bol za jeho spolupráce natočený v Sedliciach a odvysielaný v Československej televízii v roku 1985 pod názvom "Slamená krása".

V roku veľkého spoločenského obratu 1989 sa s ním opäť stretávame v centre politického diania v Bardejove. Jeho aktivita najvýznamnejšie zarezonovala v obnovenom matičnom hnutí Horného Šariša, iniciovaním a podporou rozvoja ľudových tradícií, najmä hornošarišských piesni a tancov v Raslaviciach.  

Mons. Ján Krajňák 

Titulárny kanonik, emeritný prodekan Gréckokatolíckej cirkvi a čestný dekan Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty PU v Prešove sa narodil 10. júla 1924 v Sedliciach.

Vyrastal so štyrmi súrodencami v roľnícko-robotníckej rodine. Teologické štúdia začal na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove v rokoch 1944- 45, pokračoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Palackého univerzity v Olomouci a na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Súčasne bol zamestnaný v Jazykovednom ústave SAV ako pomocná vedecká sila na Dialektologickom oddelení. V 50- tych rokoch ho z ideovo-kádrových dôvodov ako absolventa teológie vylúčili. Zamestnal sa v Ústave právneho lekárstva v Bratislave ako knihovník.

Ťažiskom jeho práce bolo teologické vzdelávanie mladých v krúžku "Dielo kňazských povolaní". Pre totalitný režim to bolo nepriateľské správanie a v júni 1952 bol vzatý do vyšetrovacej väzby. 30. apríla 1954 bol odsúdený na 5 a pol roka odňatia slobody a stratu občianskych práv. Spolu s ďalšími nespravodlivo väznenými vytvorili komunitu na vzdelávanie, na ktorej sa Mons. Ján Krajňák aktívne zúčastňoval. V čase totality nebolo ľahké a jednoduché vykonávať túto rozvetvenú duchovno-pastiersku činnosť.

V tejto náročnej práci nemožno nespomenúť aj pomoc jeho rodiny, najmä manželky Heleny. Oženil sa v novembri 1957 v Obišovciach. Keby obaja neboli pevne zakotvení vo viere v Boha, sotva by mohli toto všetko úspešne zvládať a ešte sa aj venovať výchove troch synov.

Od júla 1990 sa zúčastňoval na obnove teologického štúdia v Prešove. Spolu s doc. ThDr. Vladimírom Poláčkom a Mons. Mgr. Jozefom Tóthom sa podieľali na zriadení Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty. Až do roku 1995 bol jej prvým prodekanom pre vedu, výskum, edičnú činnosť a zahraničné styky.

Prešovský sídelný biskup Mons. Ján Hirka ho vymenoval za súdneho vikára, člena liturgickej komisie, titulárneho kanonika prešovskej diecézy a za riaditeľa biskupského úradu v Prešove. Akreditačnou komisiou vlády SR bol menovaný za predsedu pracovnej skupiny pre humanitné a historické vedy na vysokých školách.

Mons. Ján Krajňák je autorom zbierky básní "Áno a nie", ktorú napísal ešte vo väzení pod číslom AO-34568. Uverejnil veľa článkov a štúdií, pracoval na liturgickom preklade stálych častí liturgie svätého Jána Zlatoústeho.

Za svoju činnosť získal mnoho ocenení, to najcennejšie sa mu dostalo od pápeža Jána Pavla II., ktorý mu 12. augusta 1992 udelil titul Monsignore.

Zomrel 25. februára 2005. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Sedliciach.