SEDLICE

Sedlice sú jednou z najvýznamnejších obcí mikroregiónu Čierna hora. Ležia uprostred nádherných kopcov Šarišskej vrchoviny v nadmorskej výške okolo 430 m n.m. v doline prítokov potoka Sopotnica. Pozdĺž jeho toku je lesná cesta, ktorú s obľúbou využívajú cyklo aj peší turisti. Na trase je niekoľko hájovní a zvyšky po vodných mlynoch. V lete je, okrem okolia Sopotnického potoka, obľúbeným miestom relaxu aj blízka rieka Hornád a Ružínska priehrada, kde sa dá čĺnkovať a rybárčiť. Kataster obce tvorí rozhranie medzi územím regiónov Šariš a Spiš.

 

Obyvatelia Sedlíc boli známi stolári, kolári, drevorubači, povozníci, chovali dobytok, pálili vápno a obchodovali s obilím.

 

Dominantou Sedlíc je farský kostol Premenenia Pána postavený v roku 1859. Súčasnú podobu získal po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1999-2001. Pri kostole sú umiestnené Mojžišove dosky Desatora Božích prikázaní.


Pekné pohľady na obec aj okolitú krajinu poskytuje vrch Rešetka vo výške 576,9 m n.m. Na ceste k nej sa nachádza prírodná rezervácia Dunitová skalka, pri ktorej je vybudovaný náučný chodník. Hodnotným priestorom je aj tradične navštevované miesto v južnej časti obce s názvom Poľaň.


Kataster obce Sedlice patrí aj do národného zoznam navrhovaných chránených vtáčích území európskeho významu siete NATURA 2000 s názvom Volovské vrchy. 


Časť turistických trás v okolí Sedlíc vedie Šarišskou vrchovinou, časť pohorím Čierna hora. Nech si však zvolíte ktorýkoľvek z okruhov, vždy vás bude obklopovať nádherná dolnošarišská krajina, kvôli ktorej sa sem určite vrátite znova.


Ďalšie turistické zaujímavosti a desiatky kilometrov trás pre peších aj cykloturistov môžete podrobnejšie preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou.


A potom sa nimi nechajte sprevádzať na Vašich potulkách:






HISTÓRIA


Obec založili na zákupnom práve začiatkom 14. storočia, prvá zmienka o nej je z roku 1330 ako Selic, Telic, Sedlicz, Zedlicze, neskôr ako Sednicha /1386/, Zedleche /1427/, Sedlicze /1773/, maďarsky Szedlice. 

Je zrejmé, že názov Sedlice korení v slove sedlo a vyjadroval skutočnosť, že tu oddávna sedelo, teda sídlilo obyvateľstvo. Skupina hlások -dl- nezvratne dokazuje, že slovo bolo slovenského, resp. západoslovenského pôvodu. Niektorí ľudia odvodzujú názov obce od toho, že Sedlice ležia v údolí, ktoré je ako sedlo. 

Starobylý názov Sedlíc a ich sídliskovo-spoločenská rozvinutosť začiatkom 14. storočia vedú k predpokladu, že tunajšie sídlisko jestvovalo už pred 11. storočím. Sedlice boli nepochybne najstaršou dedinou v povodí Sopotnice, resp. spomedzi susediacich dedín. 

Sedlice boli sídlom farnosti. V miestnom kostole v tridsiatych rokoch 14. storočia postupne pôsobili farári Ján a Štefan. Kostol sv. Michaela a sedlická farnosť jestvovala aj v 15. a 16. storočí. Je predpoklad, že tu bol drevený kostol, ktorý asi v 18. storočí vyhorel. Na jeho mieste dnes stojí budova materskej škôlky. 

Z iniciatívy šľachticov z Drienova sa začiatkom 14. storočia v Sedliciach usadili nové sedliacke domácnosti so šoltýsom /richtárom/ podľa zákupného práva, čím sa podstatne zväčšil počet domov, domácností a obyvateľov Sedlíc. V roku 1346 sedlický šoltýs Valter predal zdedené šoltýstvo Mikulášovi, synovi hrabkovského šoltýsa, za 50 hrivien grošov. Šoltýstvo pozostávalo z dvoch slobodných lánov poľa, mlyna, sladovne, lúk a časti súdnych poplatkov miestnych poddaných a v Sedliciach jestvovalo aj v 15. storočí. 

Začiatkom 14. storočia Sedlice patrili drienovskej vetve Abovcov. Pre akési výčiny abovských šľachticov Kajula a Tomáša kráľ Karol Róbert Sedlice skonfiškoval a daroval ich Drugethovcom. Neskôr však previnilcov omilostil a šľachtici z Drienova sa v roku 1332 snažili Sedlice opäť získať. Napokon ešte v tom istom roku drienovskí šľachtici Sedlice s Miklušovcami a Klenovom predali palatínovi Drugethovi. 

Drugethovcom patrili len krátko, lebo už pred rokom 1370 boli majetkom kráľa. Kráľ Žigmund ich v roku 1386 daroval šľachticovi Jánovi z Drienova. Napriek tejto donácii ten istý kráľ v roku 1391 daroval Sedlice šľachticom zo Sečoviec, ktorým patrili aj v prvej polovici 15. storočia. Od roku 1460 a v prvej polovici 16. storočia boli v držbe Zápoľskovcov. 

Po krátkom období koncom prvej polovice 16. storočia, kedy boli v držbe mesta Košice, v druhej polovici 16. storočia postupne patrili šľachticom Salmovcom /Grófovcom/ a Turzovcom. Keď šľachtic Gál zo Sečoviec nadobudol v roku 1391 Sedlice, do darovacej listiny kráľa Žigmunda sa dostala aj veta, že s dedinou získava aj právo tunajšieho trhu. Bol to však len zámer šľachtica Gála, aby trhom zvýšil vlastné príjmy zo Sedlíc. Trh sa tu však neudomácnil. 

Sedlické sedliacke domácnosti boli v roku 1427 zdanené daňou kráľovi od 66 port /usadlostí/. Sedlice boli veľkou dedinou, najväčšou v okolí. V druhej polovici 15. a 16. storočia sa väčšina sedliakov odsťahovala alebo schudobnela, upadnúc medzi želiarov /najchudobnejšia vrstva poddanského obyvateľstva/. 

V roku 1600 bolo v sídlisku 30 obývaných poddanských domov. Pravda, stál v ňom aj kostol, fara, škola, prípadne mlyn. V druhej polovici 15. storočia a v 16. storočí počet obývaných poddanských domov postupne klesal. Okolo roku 1600 boli Sedlice stredne veľkou dedinou. Okrem osadenstva fary tu žilo len poddanské obyvateľstvo. 

V roku 1787 mala obec 81 domov a v nich 617 obyvateľov. V roku 1828 tu už bolo 101 domov a 759 obyvateľov. 

V 19. storočí mali v katastri obce majetky Tahyovci a Hornouhorská banská spoločnosť. 

Sedličania boli známi stolári, kolári, drevorubači, povozníci, chovali dobytok, pálili vápno, obchodovali s obilím. Po roku 1918 sa obyvatelia živili poľnohospodárstvom, tkáčstvom, zhotovovaním výrobkov z dreva. V obci boli píly. V prevádzke bol aj kameňolom.

JRD /Jednotné roľnícke družstvo/ bolo založené v roku 1959 a zamestnávalo väčšinu obyvateľov obce. Ďalší pracovali v priemyselných podnikoch v Prešove, Košiciach, Spišskej Novej Vsi a Prakovciach.

Sopotnica

Cez obec pretekajú prítoky Sedlického potoka. Ten sa vlieva asi 1 km južne od obce, v lokalite Pri Olájošovi, do potoka Sopotnica, ktorý pramení nad obcou Klenov. Má ľavé prítoky v katastroch obcí Sedlice a Suchá Dolina. Tečie údolím na rozhraní pohoria Čierna hora a Šarišská vrchovina v celkovej dĺžke asi 15 kilometrov. Pod vrchom Tlstá /687 m n. m./ sa pri južnom okraji obce Veľká Lodina vlieva do rieky Hornád. 

Pozdĺž jeho toku je lesná cesta, ktorú s obľúbou využívajú cyklo aj peší turisti. Na trase je niekoľko hájovní a zvyšky po vodných mlynoch. V lete je, okrem okolia Sopotnického potoka, obľúbeným miestom relaxu aj blízka rieka Hornád a Ružínska priehrada, kde sa dá čĺnkovať a rybárčiť. Vodná plocha nie je veľmi vhodná na kúpanie. 

Z chránených druhov flóry hodno spomenúť črievičník papučkový, poniklec veľkokvetý, prvosienku, šafran a ďalšie. Skladbu fauny podmieňuje značná členitosť terénu. Zo zoologického hľadiska má potok Sopotnica veľký význam, pretože slúži ako migračný chodník viacerým živočíšnym skupinám. Zo vzácnejších druhov sa tu vyskytuje myšovka vrchovská, výr skalný, bocian čierny, krkavec čierny a celá škála poľovnej zveri. 


Prokopov mlyn


Mlyn v Sopotnici patriaci Jánovi Prokopovi a Marte, rodenej Juskovej.

Kedy presne ho postavili, nevieme, známe však je, že to bolo pred postavením Safkovho mlyna. Mlyn bol pôvodne zhotovený z kameňa, pri veľkej oprave v roku 1923, o čom svedčil aj nápis na stene domu, boli použité pálené tehly. K mlynu patrili aj priľahlé záhrady a les.

Po smrti Jánovho syna Karola, ktorý po otcovi prevzal remeslo, sa mlynármi stali jeho synovia Filip a Michal. V tom čase začali agregátom vyrábať elektrickú energiu, ktorá poháňala gáter, a zároveň sa mohlo aj svietiť. Keď syn Filip odišiel pracovať k železnici, Michal so synmi Imrichom a Metodom postavili v Sedliciach na obecnom pozemku pílu, kde rezali drevo, keďže mlyn bol zoštátnený.

Po smrti vdovy po mlynárovi Karolovi v roku 1946 ostali v mlyne žiť Michal s manželkou, brat Filip si postavil dom v Sedliciach. Keď Michal v roku 1986 zomrel, Filipov syn Emil odkúpil mlyn so zámerom postaviť malú vodnú elektráreň. Ale plán nevyšiel, mlyn ostal neobývaný, začal chátrať, až sa nakoniec zrútil.

Erb obce 


Erb obce Sedlice tvorí v modrom poli španielskeho štítu biela stojaca postava drevorubača, ktorý drží v pravej ruke sekeru a v ľavej ruke veľkú ručnú pílu. Tieto pracovné nástroje sú žltej farby. Podkladom pre vytvorenie erbu bola pečať z roku 1786. Motív erbu symbolizuje historicky potvrdené drevorubačské tradície obyvateľov obce. Farebné zladenie erbu zodpovedá základným heraldickým pravidlám na vytvorenie jasného a zrozumiteľného obecného erbu. 

Sedlice dnes patria k stredne veľkým obciam v Prešovskom kraji. Majú dobre rozvinutú infraštruktúru a veľký potenciál pre rozvoj vidieckeho cestovného ruchu.

Dunitová skalka


Dunitová skalka je prírodná rezervácia medzi Sedlicami a Suchou Dolinou, ktorá patrí medzi pozoruhodné a najstaršie chránené územia Prešovského kraja. Bola vyhlásená v roku 1964 na rozlohe 0,3507 ha.

V roku 1869 tu realizoval výskum Dionýz Štúr, ktorý na základe tohto výskumu písal o sedlických hadcoch. Dunitová skalka je totiž jediné nálezisko hadcovej horniny na Slovensku v pňovej forme. Hadcový kopec vznikol premenou olivínu. Na toto geologické podložie sa viaže výskyt špecifických druhov rastlín - dvoch vzácnych slezinníkov. 

Kataster obce Sedlice patrí aj do národného zoznam navrhovaných chránených vtáčích území európskeho významu siete NATURA 2000 s názvom Volovské vrchy.

Je tu preukázané hniezdenie týchto druhov: bocian čierny (Ciconia nigra), včelár lesný (Pernis apivorus), sova dlhochvostá (Strix uralensis), žlna sivá (Picus canus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), muchárik červenohrdlý (Ficedula parva) a muchárik bielokrký (Ficedula albicollis). 

Pravidelne tu hniezdi viac ako 1% národnej populácie druhov: výr skalný (Bubo bubo), orol skalný (Aquila chrysaetos), tetrov hoľniak (Tetrao tetrix), tetrov hlucháň (Tetrao urogallus), jariabok hôrny (Bonasa bonasia), prepelica poľná (Coturnix coturnix), rybárik riečny (Alcedo atthis), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), ďateľ prostredný (Dendrocopos medius), krutihlav hnedý (Jynx torquilla), penica jarabá (Sylvia nisoria), hrdlička poľná (Streptopelia turtur), muchár sivý (Muscicapa striata), orol krikľavý (Aquila pomarina), kuvik kapcavý (Aegolius funereus), kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), ďateľ trojprstý (Picoides tridactylus) a strakoš červenochrbtý (Lanius collurio).

Náučný chodník 

Náučný chodník bol otvorený v roku 2011. Je mierne náročný a má 8 zastávok s prevýšením 70 m. Chodník má dve trasy: základnú, ktorá je dlhá cca 2300 m a náročnejšiu, ktorá má dĺžku 2420 m. 

Náučný chodník bol vybudovaný obcou Sedlice v spolupráci so Štátnou ochranou prírody Slovenskej republiky - Regionálnym centrom ochrany prírody v Prešove s prispením týchto sponzorov:

Obec Sedlice, Komunitná nadácia v Prešove, Školské lesy Prešov-Cemjata, Peter Schier, P.S., Buendtenweg ll, CH - 4453 Nusshof, Švajčiarsko, Eurovia - kameňolom Sedlice, Poľnohospodárske družstvo podielnikov Sedlice, Adam Timko - Sedlice 155. 


Propagačná skladačka Dunitová skalka 

https://uzemia.enviroportal.sk


CIRKEV


Rímskokatolícka farnosť Premenenia Pána



Farský úrad:

Sedlice 268
051 778 22 39
Správca farnosti:
Mgr. Jozef Kandráč - farár

www.sedlice.fara.sk

Dekanát Prešov - II.

Filiálky:

Suchá Dolina, Miklušovce, Klenov

Farský kostol Premenenia Pána


Kostol bol postavený v roku 1859 a konsekrovaný košickým arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom 10. februára 2001.

Od roku 1999 až do konsekrácie kostol prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Pôvodné nástenné maľby vytvoril v roku 1918 akademický maliar Jozef Hanula a premaľby v päťdesiatych rokoch 20. stor. prešovský umelec Mikuláš Jordán. Pri kostole sú umiestnené Mojžišove dosky Desatora Božích prikázaní.

ĽUDIA


Folklórny súbor Sedličan 


Folklórny súbor Sedličan založil ešte v roku 1983 Metod Kaľavský, ale súbor o 4 roky zanikol. Aj počas tejto krátkej doby sa podarilo uskutočniť mnoho úspešných vystúpení a natočiť film Šarišské Vianoce. Súbor sa tešil veľkej obľube doma aj v zahraničí aj vďaka svojej vychýrenej hudbe v zložení harmonika, husle, husle a basa.  

Sedličan bol obnovený v roku 2003 pod vedením Pavla Timka. Na poste vedúceho sa vystriedalo už niekoľko vedúcich, momentálne si dĺžkou svojho vodcovstva prvenstvo vyslúžil člen pôvodného Sedličanu František Joščák. Súbor má 35 členov. Choreografii sa venovali Pavol Timko, Irena Veverková, Mária Frimerová a Marek Joščák, ktorý je choreografom súboru dnes. 

FS Sedličan má vo svojom repertoári zahrnuté sólo spevy (Adam Timko st.), duo spevy (Jana Čandová, Zuzana Čandová, Valentína Hudáková), ako aj ženské i chlapské spevy, chorovodné pásma ako napríklad veľkonočný pochod dedinou nazývaný "Ej fendi, fendi, fendia", obradovo-folklórne pásma ako "Kudzeľna chiža", "Čepeňe ňevesty", "Stavaňe majov", "Fašengi", "Kersceňe parobka", či dievčenské karičky, chlapčenské tance (čapašovy, bašistovska, valaškovy, kalapovy), párové tance (čardáše, krucenky, polky), ako aj hru na ústnych harmonikách, ktorá je v dnešnej dobe už raritou. 

Okrem domácich vystúpení sa súbor počas svojej kariéry zúčastnil na približne 400 podujatiach na Slovensku aj v zahraničí. Najväčším úspechom sú zahraničné vystúpenia v Maďarsku /Budapešť/, v Poľsku /Poznaň, Grodzisk Wielkopolski/, v Českej republike /Ostrava, Proskovice, Město Sedlice/ a zatiaľ najďalej ich priviedli dve zahraničné cesty do Srbska /Nowy Sad, Djurdjevo/. 

Sedličan sa taktiež zapojil do projektu organizovaného Šarišským osvetovým strediskom kultúry, keď nechal natočiť chorovodné pásmo s názvom "Ej fendi, fendi, fendia". Taktiež sa môže pochváliť vystúpením v Slovenskej televízii v relácii "Kapura", kde opakovane získal prvé miesto. V roku 2011 sa podarilo vydať historicky prvý CD nosič súboru s názvom "V tich Śedľicoch dobre..."

Folklórny súbor Sedličan sa podieľa na organizovaní vatier, opekačiek, dedinských veselíc, turnajov a iných kultúrno-spoločenských akcií.

www.sedlican.sk


Metod Kaľavský


Učiteľ, stredoškolský profesor, okresný školský inšpektor, robotník v železiarniach, folklorista, funkcionár Matice slovenskej, v súčasnosti dôchodca v Bardejove. Človek, ktorý prekonal kamenistú cestu životom v štyroch spoločenských zriadeniach.


Detstvo prežil v prvej Československej republike ako žiak národnej školy v Sedliciach a meštianskej školy v Gelnici /1930-1939/. Stredoškolské vzdelanie získal počas Slovenského štátu na Učiteľskej akadémií v Prešove /1940-1945/. 

Ako učiteľ a neskôr riaditeľ strednej školy v Sedliciach /1945-1951/ významnou mierou prispel k rozvoju školstva, spoločenského a kultúrneho života v rodnej obci. Rodáci si s úctou a uznaním spomínajú na jeho organizačné a riadiace schopnosti nielen pri zakladaní a rozvoji Osemročnej strednej školy, ale aj aktivity nad rámec jeho učiteľských a riaditeľských povinnosti.

Išlo najmä o povojnový rozvoj obce: elektrifikácia, pravidelná autobusová doprava, zavedenie rozhlasu, miestneho kina a vybudovanie kúpaliska. Nie menej významné boli aj jeho aktivity spojené s osvetovou a kultúrnou činnosťou v Sdružení katolíckej mládeže /SKM/ a ochotníckom divadelnom krúžku Poľana.

Po odmietnutí príkazu komunistickej strany založiť v obci jednotné roľnícke družstvo bol z funkcie riaditeľa školy odvolaný /1951/ a musel opustiť Prešovský okres. S nemalými problémami získal miesto učiteľa na druhej základnej škole v Bardejove. Svojou komunikatívnosťou, presvedčivou organizátorskou mobilitou a odbornými schopnosťami sa vypracoval na zástupcu riaditeľa jedenásťročnej strednej školy, neskôr na okresného školského inšpektora a vedúceho Okresného pedagogického strediska v Bardejove /1953-1970/.

Po verejnom odsúdení vstupu armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a po nástupe normalizácie /1971/ ho komunistická strana poslala na prevýchovu do Východoslovenských železiarni, kde bol nútený zotrvať 15 rokov až do svojho odchodu do dôchodku /1986/. 

Aj v tom čase však založil /1983/ Mužský spevácky súbor Sedličan a viedol ho až do roku 1988.

Medzi jeho významné aktivity patrí aj autorstvo scenára pre televízny film "Šarišské Vianoce", ktorý bol za jeho spolupráce natočený v Sedliciach a odvysielaný v Československej televízii v roku 1985 pod názvom "Slamená krása". 

V roku veľkého spoločenského obratu 1989 sa s ním opäť stretávame v centre politického diania v Bardejove. Jeho aktivita najvýznamnejšie zarezonovala v obnovenom matičnom hnutí horného Šariša, iniciovaním a podporou rozvoja ľudových tradícií, najmä hornošarišských piesni a tancov v Raslaviciach.   

Mons. Ján Krajňák


Titulárny kanonik, emeritný prodekan Gréckokatolíckej cirkvi a čestný dekan Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty PU v Prešove sa narodil 10. júla 1924 v Sedliciach.


Vyrastal so štyrmi súrodencami v roľnícko-robotníckej rodine. Teologické štúdia začal na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove v rokoch 1944- 45, pokračoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Palackého univerzity v Olomouci a na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Súčasne bol zamestnaný v Jazykovednom ústave SAV ako pomocná vedecká sila na Dialektologickom oddelení. 

V 50- tych rokoch ho z ideovo-kádrových dôvodov ako absolventa teológie vylúčili. Zamestnal sa v Ústave právneho lekárstva v Bratislave ako knihovník.

Ťažiskom jeho práce bolo teologické vzdelávanie mladých v krúžku " Dielo kňazských povolaní". Pre totalitný režim to bolo nepriateľské správanie a v júni 1952 bol vzatý do vyšetrovacej väzby. 30. apríla 1954 bol odsúdený na 5 a pol roka odňatia slobody a stratu občianskych práv.

Spolu s ďalšími nespravodlivo väznenými vytvorili komunitu na vzdelávanie, na ktorej sa Mons. Ján aktívne zúčastňoval. V čase totality nebolo ľahké a jednoduché vykonávať túto rozvetvenú duchovno-pastiersku činnosť.

V tejto náročnej práci nemožno nespomenúť aj pomoc jeho rodiny, najmä manželky Heleny. Oženil sa v novembri 1957 v Obišovciach. Keby obaja neboli pevne zakotvení vo viere v Boha, sotva by mohli toto všetko úspešne zvládať a ešte sa aj venovať výchove troch synov. 

Od júla 1990 sa zúčastňoval na obnove teologického štúdia v Prešove. Spolu s doc. ThDr. Vladimírom Poláčkom a Mons. Mgr. Jozefom Tóthom sa podieľali na zriadení Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty. Až do roku 1995 bol jej prvým prodekanom pre vedu, výskum, edičnú činnosť a zahraničné styky. 

Prešovský sídelný biskup Mons. Ján Hirka ho vymenoval za súdneho vikára, člena liturgickej komisie, titulárneho kanonika prešovskej diecézy a za riaditeľa biskupského úradu v Prešove. Akreditačnou komisiou vlády SR bol menovaný za predsedu pracovnej skupiny pre humanitné a historické vedy na vysokých školách.

Mons. Ján Krajňák je autorom zbierky básní "Áno a nie", ktorú napísal ešte vo väzení pod číslom AO-34568. Uverejnil veľa článkov a štúdií, pracoval na liturgickom preklade stálych častí liturgie svätého Jána Zlatoústeho.  

Za svoju činnosť získal mnoho ocenení, to najcennejšie sa mu dostalo od pápeža Jána Pavla II., ktorý mu 12. augusta 1992 udelil titul Monsignore.

Zomrel 25. februára 2005. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Sedliciach.