V historických záznamoch sa Suchá Dolina spomína už v roku 1330 pod názvom Zogdelino, Zuhadelma, Zuhadolina, Sokdelino, no existujú údaje, ktoré Suchú Dolinu uvádzajú už v roku 1285 pri darovaní Solivaru Šošovcom pod názvom Zaraspotoka.

Správy o Suchej Doline nájdeme i v registroch pápežského desiatku z rokov 1332-37. Vtedy v tunajšom kostole pôsobil farár Ivanka.

Názov obce bol odvodený zo staršieho názvu údolia, v ktorom bola vybudovaná. V písomnostiach zo 14. - 16. storočia sa už pravidelne vyskytuje pod slovenským názvom Suchá Dolina, hoci vo viacerých pravopisných obmenách alebo skomoleninách.

V tomto období bola obec súčasťou panstva Kysak, ktoré mali vo vlastníctve šľachtici z Drienova a ich príbuzní z Budimíra, Ploského a Žehne. V druhej štvrtine 16. stor. ju prechodne vlastnilo mesto Košice a v 2. pol. 16. stor. patrila šľachticom Karolyovcom.

V roku 1600 obec pozostávala z 11 obývaných poddanských domov, kostola, fary a možno aj školy. V roku 1787 bolo v dedine už 37 domov a 292 obyvateľov, v roku 1828 to bolo 56 domov a 443 obyvateľov. V období rokov 1900-1940 sa počet obyvateľov pohyboval v rozmedzí od 305 do 321. V roku 2000 mala obec 85 domov, z toho 65 obývaných a 208 obyvateľov.

V obci stál kaštieľ, ktorého posledným majiteľom bol obyvateľ obce Jozef Makara, ktorý ho odkúpil od veľkostatkára Michala Štreka okolo roku 1895. Z kaštieľa zostali dnes už len ruiny.

Ku kaštieľu viedol prívod vody liatinovým potrubím z prameňa, ktorý bol zachytený v kamennej pivnici na konci dediny pod Sošninou. Bola to veľmi kvalitná pitná voda a do vybudovania vodovodu sa ňou zásobovala značná časť rodín. Miesto, kde vytekala, bolo nazývané "Huček". V súčasnosti túto vodu používajú štyri rodiny v dedine. Ďalší drevený vodovod bol vybudovaný Jánom Krajňakom v 50- tych rokoch 20. stor. Viedol zo Škripkového zahumňa na Hôrku.

V minulosti k obci patrila aj osada pozostávajúca z dvoch domov postavených v údolí potoka Sopotnica. Rodina Safkovcov vlastnila vodný mlyn, pri ktorom bola aj píla. V súčasnosti dom Safkovcov patrí do katastrálneho územia Suchá Dolina. Dom Jozefa Prokopa bol pričlenený do katastrálneho územia Ľubovec. Bol obnovený prívodný kanál vody k mlynu. Tieto domy využívajú ich vlastníci na víkendové pobyty.

Pôvodní obyvatelia Suchej Doliny boli prevažne roľníci, plátenníci a furmani, ktorí chodievali aj na sezónne práce. Život ľudí bol tvrdý - stálo veľa úsilia dopracovať sa od semena k hotovému konopnému či ľanovému plátnu, z ktorého si šili odevy. Domáce produkty - maslo, vajíčka, tvaroh, ale aj husi, kurčatá, kačky alebo lesné plody, čučoriedky či maliny v "zajdičke" niesli pešo do Prešova na trh, aby to popredali, potom nakúpili múku, cukor, ryžu a ďalšie potrebné veci.

V 20- tych a 30- tych rokoch minulého storočia sa na stavbách využívalo vápno, ktoré pálili vo vápenníkoch /murovaných jamách/ na okraji dediny. Do dnešných čias sa zachovalo pomenovanie tohto miesta - Vápenník. Kameň sa lámal v časti chotára nazvanom Petrovo. Pálenie vápna rozšírili Ondrej Šebeš a Michal Pivovarnik a vápno predávali aj po iných dedinách. Po Ondrejovi Šebešovi pokračoval jeho syn Michal.

Škola bola v Suchej Doline zriadená v súkromnom byte Jozefa Makaru, vlastníka kaštieľa, pravdepodobne v roku 1931. Neskôr bola presťahovaná do iného súkromného domu, majiteľom ktorého bol Michal Sýkora. V 30- tych rokoch bola plánovaná výstavba štátnej ľudovej školy. V roku 1931 podpísali vlastníci pozemku osvedčenie o odovzdaní pozemku na výstavbu školy, v roku 1937 bol vypracovaný projekt a schválený rozpočet na stavbu dvojtriednej štátnej ľudovej školy so správcovským bytom. Žiaľ, s výstavbou sa vôbec nezačalo.

Vojnové roky znásobili biedu zvlášť v čase, keď sa ľudia nechcene stali hostiteľmi nemeckých či ruských vojakov, ale priame bojové akcie dedina nezažila. V poslednom roku vojny, v januári 1945, ustupujúce nemecké jednotky zničili most cez miestny potok na hlavnej ceste, ktorý bol do konca 40-tych rokov obnovený. Obec bola oslobodená 21. januára 1945.

V roku 1946 bol zrekonštruovaný byt po obecnom kováčovi /terajšia budova obecného úradu/, kam bola presťahovaná škola. Vyučovali sa tu ročníky 1-5, neskôr 1-3, vyššie ročníky boli len v susedných Sedliciach, kam dochádzali aj deti zo Suchej Doliny. Prevádzka školy v Suchej Doline skončila 30. júna 1973. Odvtedy žiaci zo Suchej Doliny navštevujú základnú školu v Sedliciach.  

V roku 1948 bola zavedená prvá autobusová linka na trase Prešov - Margecany. Od roku 1957 je obec elektrifikovaná. Napriek týmto zlepšeniam, súkromne hospodáriacich roľníkov ubíjali kontingenty - povinné odovzdávanie istého množstva poľnohospodárskych produktov štátu.

Tejto zaťažujúcej povinnosti boli roľníci zbavení až založením JRD /Jednotného roľníckeho družstva/ 31. 10. 1959, keď sa pod tlakom komunistického režimu prešlo od súkromného poľnohospodárstva k spoločnému družstevnému hospodáreniu. Členská základňa družstva bola dostatočne veľká. Zo všetkých roľníkov len siedmi nepodpísali vstup do družstva.

Družstvo začalo hospodáriť asi na 350 ha pôdy. Postupne boli vybudované hospodárske budovy - kravín, ošipáreň, kurín, sklad obilia a v posledných rokoch pred zlúčením s JRD Sedlice /1964/ aj vodovod, na ktorý sa postupne napojila celá obec. Novú tvár nadobudla dedina reguláciou potoka a výstavbou miestnych komunikácií /1982/. V roku 1997 bola ukončená plynofikácia obce.

V roku 1965 bola Suchá Dolina pričlenená k strediskovej obci Sedlice. Obe obce patrili pod jeden národný výbor. Po páde komunistického režimu došlo k zmene systému riadenia štátu. V roku 1990 bolo vyhovené žiadosti obyvateľov Suchej Doliny o vytvorenie vlastnej samosprávy. 

Kultúra a šport

V Suchej Doline má tradíciu divadelníctvo. Pod vedením miestnych učiteľov boli už v 40-tych rokoch 20. stor. nacvičované divadelné hry, s ktorými ochotníci vystupovali aj v iných dedinách. Výraznou divadelnou osobnosťou bol Štefan Koščal.

Okrem divadla sa tu často organizovali aj ľudové veselice, na ktorých vyhrávala cigánska hudba. Organizátorom týchto zábav, nazývaných aj majálesy, bola od roku 1946 miestna škola, neskôr športová organizácia. 

Príjemným spestrením programu boli rôzne zábavné hry. V nedeľu alebo vo sviatok večer dievčatá chodili na "večarky". Našli vhodné miesto a tam tancovali do kola a spievali.

Koncom 50- tych rokov sa v obci začali premietať filmy. Najprv to bolo v základnej škole, neskôr v kultúrnom dome. Veľkou propagátorkou a organizátorkou kultúrnej činnosti, zvlášť na konci 60-tych a v 70-tych rokoch bola osvetová pracovníčka Terézia Mihaliková, ktorá mala na starosti miestnu ľudovú knižnicu a rozhlasový krúžok.

Zo športových aktivít bol populárny predovšetkým futbal, začiatky ktorého siahajú do roku 1951. Vtedy sa hral ešte neorganizovane, pretože obec nemala futbalové ihrisko. Mládež chodila hrať turnaje i priateľské zápasy do iných dedín. Organizovaný futbal sa začína až od roku 1969. Vtedy bol založený futbalový oddiel TJ Suchá Dolina a vybudované stále ihrisko.

V roku 1969-1970 sa začali hrať okresné súťaže, ktorých sa futbaloví nadšenci zúčastňovali celých 25 rokov, až do roku 1994. Počas tohto obdobia hral oddiel v IV. triede okresu. Po tragickej smrti predsedu TJ Jozefa Dorku /1971/ sa každoročne organizoval aj Futbalový turnaj in memoriam Jozefa Dorku.

Erb obce

Suchá Dolina má v používaní vlastnej pečate v obecnej agende dlhú, viac ako 100 ročnú tradíciu. Najstaršia objavená pečať pochádza z druhej polovice 19. storočia a je odtlačkom typária /pečatidla/ datovaného roku 1868. Na pečati s kruhopisom SZÁRAZVOLGY KOZSÉG HIY. PECSÉTJE 1868 /úradná pečať obce Suchá Dolina 1868/ je vyobrazený na pôde stojaci sedliak s kosou. Vzhľadom na autentickosť tohto symbolu, ako i v súčasnosti pretrvávajúci poľnohospodársky charakter obce a po odporúčaní heraldickej komisie, je erb obce zaevidovaný do Heraldického registra SR v tejto podobe.

www.suchadolina.sk

Jedlá našich starých mám boli jednoduché s rýchlou prípravou. Prevažovali zemiakové a múčne pokrmy, mäso sa varilo málo, len na sviatky. Ničím nenahraditeľný chlebík piekli gazdinky doma až do 60- tych rokov. Medzi najčastejšie pripravované jedlá patrili:

Z polievok sa varil demikát /nakrájaný suchý chlieb zaliaty prevarenou vodou so zápražkou/ a údená polievka. K nej boli najlepšie "huse laby" /cesto sa trhalo/ alebo "sčikane" halušky. 

V čase pôstu sa piekli "osuchy" z kysnutého cesta, na Vianoce koláče plnené kapustou, tvarohom, makom, lekvárom i sušenými jabĺčkami alebo slivkami. Nesmeli chýbať "kozare" - hubová polievka a lokša - pokrájaný koláč z kysnutého cesta, posypaný makom a zaliaty cukrovou vodou.

Na svadbách výborne chutila kaša, koláče, zvané "pohlody i vartany"- koláče v tvare bábovky.

Hoci strava nehýrila rozmanitosťou, napriek tomu boli ľudia spokojnejší a oplývali zdravím. Aj keď život ľudí, zvlášť do 60-tych rokov, bol ťažký a nežilo sa v hojnosti, ľudia si zato uchovali veselú myseľ a tanec a spev ich sprevádzal od jari do zimy, a to nielen pri rodinných slávnostiach, ale najmä počas sviatkov, kedy sa udržiavali aj prekrásne zvyky: 

Dva týždne pred Veľkou nocou, na tzv. "Smertnu ňedzeľu", pálili na Hôrke i na Skale "Smertku" na znak odchodu zimy. Vo veľkonočnom čase, keď sa vyšlo z kostola, dievky sa pochytali za ruky jedna za druhou a utvoriac živú reťaz prechádzali dedinou a spievali. 

Máje sa stavali na "Rusadľe" - Turice. Veľa šibalstva sa povyvádzalo aj pri priadkach. Na Luciu /13. decembra/ aj "noc merali" - priadli celú noc. Na Luciu sa "ľipkaľi" pirohy a každá dievka dala do svojho kúska cesta papier, na ktorom bolo napísané meno chlapca. Radovali sa tie, ktorých pirohy pri varení vyplávali navrch najskôr. Podobne si predpovedali skorý vydaj ešte na Ondreja /30. novembra/, keď liali olovo, či chodili ploty "triasc", a z ktorej strany bolo počuť štekot psa, z tohto smeru mal pochádzať aj budúci manžel dievčiny.

Mnoho povier a zvykov sa spájalo s vianočnými sviatkami. Vianoce neboli bohaté. Stromček /jezuľanek/ bol napoly prázdny, zdobili ho jabĺčka, orechy alebo vyschnutý chlebík zatočený v pozlátke. Pred štedrovečernou večerou, počas večerného zvonenia, sa chodilo so "žochtarom", neskôr s "dinerkou" po vodu na valal. Celá rodina si vo vode umyla tvár i ruky, aby boli zdraví a čulí a hodili do vody mince. Túto službu si nenechali ujsť hlavne mladí, lebo si mohli zarobiť aké-také korunky. Potom sa zo všetkého jedla vhodilo po trocha do vody a tá sa pridala dobytku do krmiva /sečky/. Statok bol pozamykaný, aby mu nikto nepočaroval. V izbe pod stolom sa rozložila slama, na ktorú si domáci položili nohy. To preto, aby mali v lete nohy zdravé, keď budú bosí chodiť. Reťaz, spojená okolo nôh stola, symbolizovala želanie udržať rodinu po celý ďalší rok pokope. Tajuplnú atmosféru Štedrého večera vystriedalo slávnostné veselé ráno, plné vinšovníkov.

Po sviatku Troch kráľov, kedy chodili "jasličkári" /betlehemci/, sa už celá dedina tešila na "Fašengy". Žánrovo rôzne piesne sa spievali na svadbách a veľa sa tancovalo pri dobrej cigánskej muzike.

Gréckokatolícka farnosť narodenia Presvätej Bohorodičky

Suchá Dolina je filiálnou obcou farnosti Miklušovce.

Farský úrad: 

Miklušovce 1
051 778 22 96
miklusovce@grkatpo.sk 
Správca farnosti:

Mgr. František Kuzmiak 

Protopresbyteriát: Prešov

Prešovská archieparchia

Rímskokatolícka farnosť Premenenia Pána

Suchá Dolina je filiálnou obcou farnosti Sedlice.  

Farský úrad:

Sedlice 268
051 778 22 39
Správca farnosti:
Mgr. Jozef Kandráč - farár

www.sedlice.fara.sk 

Dekanát Prešov - II.

Filiálky:

Suchá Dolina, Miklušovce, Klenov

Kostol sv. Cyrila a Metoda

Kostol v Suchej Doline jestvoval už na začiatku 14. storočia - vyplýva to z údajov v registroch pápežského desiatku - a po viacerých prestavbách ho začiatkom 20. storočia zbúrali. Na tomto mieste ešte aj v súčasnosti stojí drevený kríž. Kostol bol zasvätený sv. Mikulášovi.

Terajší rímskokatolícky kostol bol vybudovaný v rokoch 1925-26. Je zasvätený vierozvestom sv. Cyrilovi a Metodovi. Hlavný oltár pochádza zo starého kostola, len ústredný obraz bol nahradený novým obrazom sv. Cyrila a Metoda.

V kostole sa konajú rímskokatolícke aj gréckokatolícke obrady. Správcom kostola je rímskokatolícky farský úrad v Sedliciach. Obyvatelia obce sú rímskokatolíckeho, gréckokatolíckeho a evanjelického vierovyznania.