Prvé osídľovanie kraja začalo v 5. storočí, kedy sa zo svojej pravlasti pohli slovanské kmene. Putovali z južných predhorí Karpát proti prúdu riek až po ich pramene. Takto sa dostali aj do údolia Dolinského potoka a potoka Pohlodov. 

Dá sa predpokladať, že toto územie bolo osídlené prostredníctvom šoltýsov. Šoltýs bol vodca budúcich osadníkov, ktorý dojednával podmienky osídlenia so zemepánom. Stal sa dedičným richtárom svojich osadníkov. Mohol si postaviť dom, mlyn a dostal aj slobodný lán poľa a mal právo súdiť previnilcov za menšie priestupky. Jeho povinnosťou bolo tiež dozerať, aby sedliaci riadne plnili dohodnuté povinnosti - ročnú daň /árendu/ a zjednané naturálie zemepánovi a ročnú daň kráľovi. Každý sedliak mal právo svoj majetok predať a odsťahovať sa za podmienky, že nebol zemepánov dlžník. Takéto právne vzťahy medzi sedliakmi a zemepánom neplatili v celom Uhorsku - často boli sedliaci priamo podriadení zemepánom a vystavení ich náladám. 

Nové usadlosti dostávali mená po ich zakladateľoch alebo podľa charakteru prostredia či usadlosti. Aj pomenovanie Pohlodova - Korlátvagasa a Witézmezo je pravdepodobne po ich zakladateľoch. V stredobosenskej oblasti sa nachádza chorvátska enkláva s mestom Vitéz . Možno aj prvý šoltýs s osadníkmi pochádzali z tohto mesta. V minulosti sa namiesto priezviska mnohokrát používal iba prídomok.

O vzniku názvu obce existuje niekoľko legiend, medzi nimi aj tá, že názov usadlosti vznikol pri páde Tatárov, keď miestna osadníčka zabila vodcu tatárskej tlupy, ktorá po tomto hrdinskom čine utiekla. Lenže ani táto legenda sa nepričinila o názov prvej usadlosti. Totiž už pred tatárskym vpádom je nepriama zmienka z roku 1220 o Viťazskom potoku v listine uloženej v košickom mestskom archíve. V roku 1588 sa spomínajú mená Salanczy - Wytezy, Juraj a Ján, a v roku 1606 Ján de Kis Wytez. 

Po nástupe reformácie plynie takmer 200 rokov nepretržitých nepokojov sprevádzaných zbedačovaním obyvateľstva, hladom a morom. Jezuiti zo Spišskej Kapituly sa snažia svojou misijnou činnosťou prinavrátiť ľud spod Braniska do Katolíckej cirkvi. Za pomoci manželiek šľachticov zo Šarišského a Spišského hradu zakladajú v roku 1623 pútnické miesto sv. Anny na Kluknavských lúkach. 

Začiatkom 18. storočia /1708, 1710/ v kraji zúri mor. Na jeho následky vtedy zomreli až 2/3 obyvateľstva. Ľudí museli pochovávať aj do spoločných hrobov. V rokoch 1715-1720 cisár vysiela do krajiny sčítacích komisárov stavu krajiny. Z ich záznamov sa dozvedáme, že v oblasti Braniska a Levočského pohoria bola veľká spustlosť, bieda a úbytok obyvateľstva. 

V roku 1726 sa voči Jánovi de Wytezy z rodu Salanczy ohradzuje Berthóty, že neoprávnene používa šľachtický titul. Od tohto obdobia rod Salanczy prestáva používať v prídomku de Wytezy. Vplyv v dedine preberá rod Berthóty a Hedry. Keďže sa v Urbari vydanom v roku 1773 medzi poddanými meno Salanczy - Wytezy nevyskytuje, pôsobí tento rod ku koncu 18. storočia zrejme ako bohatší slobodní sedliaci.

V polovici 18. storočia už je opäť väčšina obyvateľstva dediny katolícka. V roku 1732 tu hospodárilo 16 domácností. Objavujú sa aj prvé mená a priezviska poddaných - Andreas Hudák, Matias Uličný, Matias Kočík, Andreas Mikula, Matias Adam, Tomaš Poľak, Pavlis Kollár, Matias Varga, Matias Tomko, Matias Kováč , Andreas Husivarga, Ivanus Hovancz, Pavlus Semabaly, Joannus Lorincz, Andras Lorincz, Matias Adam, Tomáš Poľak , Ivanus Hovanecz, Pavlus Semabaly, Joannus Lorincz, Andreas Lorincz, Matias Marušin. 

13. júla 1773 vydáva Mária Terézia Urbar, v ktorom sú uzákonené práva a povinnosti poddaných. V 70- tych rokoch 18. storočia rodina Berthótyovcov robí generálnu prestavbu miestneho kostolíka sv. Ondreja v barokovo-klasicistickom štýle. Prestavba bola ukončená v roku 1776. Zatiaľ sa nevie, kto je pochovaný v krypte pod kostolom, hroby však musia pochádzať z obdobia pred 70- tymi rokmi 18. storočia, kedy bol vydaný zákaz pochovávania v kostoloch. 

Príchodom 19. storočia začína revolučné chvenie. Choroby, bieda, útlak a hlavne epidémia cholery, ktorá v roku 1831 prenikla z Haliče v Poľsku na východné Slovensko, boli príčinou Východoslovenského sedliackeho povstania. Na východnom Slovensku povstalo 169 obcí a 45 000 obyvateľov. Cholera mala prudký nástup a smrť si vyberala svoju daň. Ľudia začínajú podliehať panike, neveria novým liečebným metódam. Šíria sa fámy, že páni chcú otráviť nespokojných ľudí. Poddaní v mnohých dedinách napadajú pánov a úradníkov. 

Vo Víťaze začína sedliacke povstanie. Pod vedením Mašľara, Hamráka a Rabatína zajali pánov a dali ich strážiť. K povstaniu sa postupne pridali obce Ovčie, Široké, Hrabkov, Hendrichovce, Krížovany, Klenov, Radačov a ďalšie. Na žiadosť podnotára z Víťaza, šarišský podžupan Merše nariaďuje v kraji štatárium /stanné právo/. Šarišská stolica vyslala do Víťaza osobitnú vyšetrovaciu komisiu, stotinu vojska a časť zemianskej domobrany. Po príchode do Víťaza vraj našla miestnu honoráciu nad vykopanými hrobmi. Vzbúrenci však nemali šancu proti dobre vyzbrojenej presile. Vzdávajú sa. Vyšetrovacia komisia zriaďuje na mieste súd, ktorý odsúdil uhliara Rabatína na trest smrti obesením a ostatných vzbúrencov potrestala telesnými trestmi. Odsúdený Rabatín bol okamžite popravený.

Revolučné obdobie 1848-49 prinieslo veľa zmien. Bolo zrušené poddanstvo. Toto zrušenie sa týkalo len urbariálnych poddaných s pôdou a 17 981 želiarov. Na Šariši sa len 18% všetkej úžitkovej pôdy dostalo do rúk roľníkov, prevažná časť zostala aj naďalej v rukách zemepánov. V neprospech roľníkov bola riešená aj otázka vlastníctva pasienkov a lesov, pomocou ktorých zemepáni udržiavali roľníkov naďalej v hospodárskej závislosti, takže dôvodov na nespokojnosť bolo dosť. 

Vládny komisár Šarišskej župy Frányi sa snažil získať ľud pre podporu maďarskej vlády tak, že dal vytlačiť a rozdával medzi ľudom letáky v šarišskom nárečí, v ktorých vysvetľovali vymoženosti revolúcie v prospech ľudu a ktoré vyzývali ľud na obranu slobody. Aj predstavitelia slovenského národného hnutia žiadali úplne zrušenie poddanstva, ale neboli dôslední a neprešli k činom. Regrutovanie do maďarského vojska sa robilo často násilne, ale ani nábory do radov slovenských dobrovoľníkov neboli úspešné. Tak ako bol ľud pasívny k vojne, ktorá sa preťahovala a zaťažovala novými bremenami, tak na druhej strane vystupoval aktívne za úplne zrušenie poddanstva. Urbársky patent z roku 1853 potvrdil zrušenie poddanstva a urbárskych povinností a pridelil urbárom lesné pozemky podľa výmery pôdy. V roku 1862 bola nariadená komasácia - oddelenie sedliackej pôdy od pánskej.

Rok 1848 bol revolučný aj v národnom pohybe. Maďari žiadali viac práv od cisára a Slováci od Maďarov. Zo sporu o vládnu moc medzi uhorskou šľachtou a rakúskym cisárskym dvorom vznikla ozbrojená revolúcia, ktorá sa dotkla aj okolia obce Víťaz. 5. februára 1849 sa na neďalekom Branisku strhla bitka medzi cisárskymi vojakmi a Maďarmi, v ktorej zvíťazili Maďari. Na strane porazených cisárskych vojsk bojovali vtedy aj slovenskí dobrovoľníci. 

Starší občania obce dodnes spomínajú na panské dvory napríklad u Jána Zeleňáka, kde bola panská usadlosť rodiny Ďurčákovej. Kameň s erbom tejto rodiny je umiestený na kaplnke sv. Jána Nepomuckého v centre obce. Po sedliackom povstaní /1831/ vlastnil panskú usadlosť Ďurčákovcov ich zať Študinský. Ďalšia panská usadlosť patrila pánovi menom Tahy. Táto usadlosť zostala nedostavaná. K jeho panstvu patrili aj ovčiarne v susednom Ovčí. Neďaleko tejto usadlosti bola panská usadlosť Kertisová, ktorá sa nachádzala na pozemkoch, ktoré dnes vlastnia Strakovi, Štofaníkovi, Ondriovi a Gregovi.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. 30. júla prišiel do Víťaza notár zo Širokého, aby upovedomil občanov o mobilizačnej vyhláške. Do 24 hodín musia podľa nej všetci muži vo veku 21- 42 rokov, ktorí spĺňajú podmienky tejto vyhlášky, nastúpiť k svojim útvarom. 

Nastalo ťažké lúčenie. Ľudia sa navzájom utešovali, že vojna rýchlo skončí a za krátky čas sa znova vrátia domov. Mýlili sa však. Napokon boli v jeseni 1914 odvedení aj nevojaci a odvedené boli aj všetky kone, ktoré mali odvod v Chminianskej Novej Vsi. Obec ostala skoro bez mužov, opustená a smutná.

V roku 1916 sa už začína prejavovať nedostatok potravín. Ešte výraznejší nastáva v rokoch 1917 a 1918. Z kostola sv. Ondreja boli v roku 1917 na vojenské účely zrekvirované 2 zvony - sv. Urban a sv. Anna.

Z mužov, ktorí narukovali, sa ich nevrátilo 17 - Ján Hudák, Štefan Skoloda, Róbert Pavlík, Mikuláš Pacovský, Ján Lacko, Imrich Kollár, Félix Štofila, Štefan Gavalier, Andrej Čech, Jozef Franc, Tomáš Galdun, Ján Iskra, Andrej Ungvarský, Tomáš Pacovský, Juraj Magda, Ferdinand Holub a Štefan Bahleda. Ich mená sú vyryté na podstavci sochy Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je umiestnená v kaplnke pri cintoríne. 

V roku 1919 vtrhla na východné Slovensko maďarská Červená armáda. Táto udalosť sa dotkla aj dediny Víťaz. Židovské rodiny, ktoré tu žili, kolaborovali s okupačnou armádou. Po príchode Československých légii boli všetci muži týchto rodín odsúdení vojenským súdom a na mieste popravení zastrelením. Sú pochovaní v spoločnom hrobe na židovskom cintoríne. Po tejto udalosti sa židovské ženy aj s deťmi z obce vysťahovali.

V roku 1922 sa začala veľká prestavba Kostola sv. Ondreja. Drevené okná boli vymenené za železné. Ku kostolu bola pribudovaná sakristia a nový chór. Ešte v roku 1922 bol znovu odliaty zvon sv. Urban a v roku 1923 zvon sv. Anna. Obyvatelia obce si tieto zvony dávajú pokrstiť pôvodnými názvami zvonov, ktoré im vzala vojna. Na zaplatenie nových zvonov bola zorganizovaná zbierka, na ktorú prispeli aj rodáci z Ameriky. Okrem zvonov bola nad loďou umiestnená aj malá cengálka. Ňou oznamovali, keď niekto zomrel. V roku 1935 bol zakúpený aj nový organ.

V septembri 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Na vojenskú službu museli nastúpiť všetci vojaci od 20 do 40 rokov. V roku 1939 vznikol Slovenský štát a následne sa rozpútala 2. svetová vojna. 18. januára 1944 museli narukovať aj muži vo veku od 16 do 60 rokov. Z obce Víťaz ich do armády nastúpilo asi 98. 

22. - 25. januára 1945 pritiahla do Víťaza smerom od Margecian cez Hrabkov a Ovčie Československá a Sovietska armáda. Po troch dňoch bojov vytlačili Nemcov za Branisko. 25. januára vojaci obec opustili. Boje si vyžiadali ľudské obete.

V máji 1947 sa začalo v obci s budovaním Potravinového družstva avšak prevrat vo februári 1948 priniesol veľké zmeny aj do života obyvateľov Víťaza. Nastúpil diktát komunistov. Obyvatelia obce však neboli novému režimu príliš naklonení. Vo voľbách v máji 1948 z asi 500 voličov volilo spoločnú kandidátku komunistami ovládaného národného frontu len 128 voličov. 

Na základe vyhlášky Povereníctva vnútra bol dňa 11. 7. 1948 zmenený názov obce z názvu Vitež na Víťaz. 20. novembra 1948 bola predĺžená autobusová linka zo Širokého do Víťaza. Na túto udalosť sa obyvatelia obce pripravovali už rok výstavbou garáže pre autobus. Vo februári 1949 komunistický režim previedol súpis majetku, na základe ktorého boli poľnohospodárom vymerané povinné dodávky štátu, tzv. kontingenty. V roku 1949 sa začalo aj s výstavbou spevnenej cesty cez obec. 

Koncom júna 1949 prebehla v obci akcia podpisovania Ohlasu slovenských a českých katolíkov, na ktorú reagoval komunistický režim tvrdými represáliami. Pri akcii Štátnej bezpečnosti 19. júna 1949 na fare v Širokom sa veriaci postavili na obranu správcu farnosti. Mnohí občania boli zatknutí a medzi odsúdenými z Víťaza bol aj Andrej Jenča, ktorý dostal trest jeden rok nepodmienečne.

V roku 1950 bola elektrifikovaná časť obce Víťaz - Dolina. V roku 1953 sa začalo s výstavbou budovy Obecného úradu a Hasičskej zbrojnice. Táto stavba bola dokončená v roku 1955. Po odsťahovaní sa občanov rómskeho pôvodu v roku 1953 priamo z obce, ostáva táto národnostná menšina bývať už len v časti Dolina.

www.obecvitaz.sk

Rímskokatolícka farnosť 

sv. Jozefa 

Farský úrad:

Víťaz 473
082 38 Víťaz
051 791 62 35
vitaz@rimkat.sk
Správca farnosti:
Mgr. Marek Hnat, 0905 960 793

Filiálka:
Ovčie

www.farnostvitaz.sk 

Kňazi z Víťaza

Ladislav Franc * 27.6.1941, ord. 5.6.1966 v Bratislave + 12.10.2010, Víťaz
Pavol Čech * 26.6.1943, ord. 5.6.1966 v Bratislave
Ján Biroš * 10.7.1939, ord. 20.6.1971 v Bratislave
Viktor Grega * 4.6.1941, ord. 9.6.1973 v Bratislave + 2.3.2005, Víťaz
František Stahovec * 12.9.1949; ord. 8.6.1974 v Bratislave
Vladimír Čech * 15.11.1955, ord. 13.6.1982 v Banskej Bystrici
Martin Magda * 4.11.1927, ord. tajne v roku 1983 + 16.03.2012, Nitra Kalvária
Ján Kundrík * 30.8.1963, ord. 19.6.1988 v Banskej Bystrici
Miroslav Foriš SVD * 3.5.1975, ord. 22.6.2002 v Nitre
Vladimír Balucha CM * 16.2.1970, ord. 20.6.2004 v Bratislave
Mikuláš Uličný * 29.5.1978, ord. 11.9.2004 v Prahe

Rehoľná sestra Spoločnosti sestier Ježišových (SSJ)

sr. Delfína - Žofia Jenčová, Ovčie

Rehoľné sestry Kongregácie milosrdných sestier III. rádu sv. Františka pod ochranou Sv. rodiny (OF) pochádzajúce z Víťaza

sr. M. Samuela - Helena Gregová * 11.3.1921 + 18.07.2010, Brno
sr. M. Mercedes - Apolónia Pavlíková * 10.12.1920 + 19.12.1999, Brno
sr. M. Dagmar - Apolónia Štofáníková * 9.2.1922 + 6.7.1987, Brno
sr. M. Vojtecha - Helena Kollárová *5.5.1920 + 19.2.2014, Brno
sr. M. Salome - Mária Kočišová * 2.1.1922 + 4.3.2006 Brno
sr. M. Expedita- Helena Gregová * 19.6.1919, 22.2.2015, Brno
sr. M. Stella - Helena Čechová *19.8.1922, + 23.9.2002 Brno
sr. M. Alma - Mária Novotná * 6.12.1923, +3.11.2014, Brno
sr. M. Edita - Žofia Pavlíková * 10.4.1925, + 18.11.1986 Brno
sr. M. Valentína - Františka Galdunová * 10.10. 1924 + 8.2.2001 Brno
sr. M. Assumpta - Regina Ungvarská * 18.9.1925 + 22.05.1994 Lechovice
sr. M. Bonita - Mária Birošová * 16.7.1925 + 11.12.1982 Lechovice
sr. M. Doubravka - Anna Štofaníková * 24.10.1929 + 27.4.2017 Brno
sr. M. Anselma - Žofia Uličná * 22.4.1931 + 28.10.2007 Brno

Rehoľné sestry Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža (SSS)

sr. M. Marcela - Mária Marušáková * 5.2.1926, Víťaz, + 22.8.1995
sr. M. Goretti - Mária Stašíková * 6.7.1947, Ovčie
sr. M. Justína - Alžbeta Čigarská * 7.4.1954, Ovčie
sr. M. Mansueta - Marta Kráľová * 11.5.1956, Ovčie
sr. M. Salvia - Mária Galdunová * 22.8.1957, Víťaz
sr. M. Terezka - Terézia Stašíková * 3.10.1958, Ovčie
sr. M. Leona - Edita Pribulová * 19.11.1957, Ovčie
sr. M. Damiána - Silvia Vihonská * 19.1.1969, Víťaz
sr. M. Školastika - Regina Balogová * 25.10.1965, Ovčie
sr. M. Dávida - Eva Humeňanská * 23.12.1963, Ovčie
sr. M. Mariella - Agáta Humeňanská * 22.9.1960, Ovčie
sr. M. Anna - Helena Pribulová * 16.8.1963, Ovčie
sr. M. Adela - Jana Jenčová * 27.8.1976, Víťaz

Kostol sv. Jozefa, robotníka 

Nový pseudogotický Farský kostol sv. Jozefa, robotníka pochádza z roku 1961 

.

.

Kostol sv. Ondreja, apoštola 

Vo Víťaze sa nachádza Kostol sv. Ondreja, ktorý je v literatúre považovaný za barokovo-klasicistický z konca 18. storočia. Posledná renovácia v roku 2000 však odhalila gotické okná, či maľby, ktoré zásadne menia donedávna platné informácie o tomto kostole. Pritom aj pred opravou všetko nasvedčovalo tomu, že pochádza zo stredoveku. 

Orientácia V-Z, presbytérium na východe, absencia okien v severnej stene, vstup z juhu alebo západu, umiestnenie na výraznom mieste v strede obce, či hrubé kamenné múry stien sú jasné znaky stredovekej sakrálnej stavby. Kostol stojí na vyvýšenine /504 m n. m./ súčasného východného okraja obce, no v stredoveku v jej centre. Okolo kostola bol cintorín, na ktorom sa pochovávalo ešte v novoveku a šľachta aj v 20. storočí.

Najstaršia zmienka o chráme pochádza z registra pápežského desiatku z 30- tych rokov 14. storočia, čiže fungoval už skôr. Keďže obec bola založená v období pred rokom 1245, kostol mohol vzniknúť len v rozmedzí týchto rokov. Podľa typu architektúry to bolo zrejme začiatkom 14. stor. 

Vybudovaný bol ako pomerne veľký kostol v ranogotickom slohu. Pozostával z pozdĺžnej lode /pokrytej freskami/ a polygonálneho presbytéria, čo sa nepodobalo jednoduchým kostolom okolitých dedín v tom období a svedčí to o bohatstve a význame obce, keďže si dovolili postaviť kostol s náročnejšími parametrami. 

Chrám je písomne doložený ešte v 16. storočí a opäť sa spomína v rokoch 1776-78. Odborníci v 60- tych a 70- tych rokoch 20. storočia sa však domnievali, že šlo o obdobie výstavby a neupozornili ani na predchádzajúcu stavbu. Koncom 18. stor. bol však kostol barokovo upravený, nie nanovo postavený.

Ďalšie stavebné zásahy v roku 2000 mali preto väčší význam pre poznanie jeho historického vývoja ako samotná rekonštrukcia. Zo stredoveku sa zachovala takmer celá stavba okrem veže a južnej predsiene, ktoré sa pristavali v 18. stor. Existovala aj sakristia a zostal po nej zamurovaný vstup zo svätyne, ktorý mohol byť tvorený gotickým portálom. Aj keď je svätyňa v celej hmotnej podstate gotická, v jej interiéri sa zachoval len jeden viditeľný gotický architektonický prvok - kamenná konzola z klenby v JZ rohu. No v exteriéri sú pôvodné ranogotické okná s hrotitým záklenkom a kamennými šambránami a zároveň kamenné nárožné kvádre /tzv. gotické armovanie/ ohraničujúce hrany stien šesťbokej svätyne. Podobne vysoké a úzke gotické okno sa nachádza i v južnej stene lode.

V lodi sú zaujímavé zvyšky gotických nástenných malieb /2 x 1,5 m/ s vyobrazením ľudskej postavy a ďalšími už slabšie viditeľnými atribútmi. Zachovala sa tiež renesančná pamiatka: kamenný epitaf miestneho šľachtica Jána Berthóthyho z r. 1643. Náhrobná doska bola vyhotovená z červeného mramoru a zobrazený nie je zosnulý ako bolo zvykom, ale rodový erb a nápis v latinčine. Netradičné je drevené točité schodište, vedúce z exteriéru /kamenným portálom/ do podkrovia. Areál kostola s bývalým cintorínom je vymedzený pôvodne stredovekým kamenným múrom. Od roku 2005 je kostol spolu s priľahlým areálom zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. 

Zdroj - SABOL, D.: Kostol sv. Ondreja, apoštola v obci Víťaz. In: Korzár, príloha Pohoda, 14. 11. 2008, s. 13

Folklórny súbor Pridaň

Ľudové tradície sa v obci uchovávajú a rozvíjajú prostredníctvom folklórneho súboru Pridaň. Jeho zakladateľom je Ondrej Foriš. 

Kto sa chce pridať, je srdečne vítaný.

Peter Ondria

Peter Ondria je spevák, hudobník, podnikateľ a imitátor Louisa Armstronga. Pri vystúpeniach ho niekedy uvádzajú aj spolu s jeho prezývkou Peter "Armstrong" Ondria.  

Foto: https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=48104210