EKOMÚZEUM ČIERNA HORA

Projekt je podporený z rozpočtu Prešovského samosprávneho kraja


Ekomúzeum predstavuje komplexný produkt cestovného ruchu, ktorý má začiatky ešte v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy francúzsky muzeológ Georges Henri Riviere (1897 - 1985) predstavil koncepciu ekomúzeí ako pokus ukázať civilizáciu v jej prirodzenom prostredí.

Cieľom ekomúzeí je ochrana kultúrnych a prírodných pamiatok, oživenie a rozvoj cestovného ruchu šetrného k životnému prostrediu (ekoturistika), propagácia miestnych produktov a rozvoj služieb (ubytovanie, gastronómia, agroturistika atď.), zlepšenie kvality života miestnych obyvateľov a zvýšenie atraktivity regiónu pre návštevníkov. V posledných 40-tich rokoch vzniklo vo svete okolo 300 ekomúzeí, z toho vyše 200 v Európe. Ich ochranou sa v Európe zaoberá Európska sieť ekomúzeí, ktorá vznikla v roku 2003 v Taliansku.

Každé ekomúzeum má vlastný názov a logo, prezentuje sa na internetových stránkach, vydáva mapy, informačné materiály atď. Dôležitým princípom fungovania ekomúzeí je aktívne zapojenie miestnych obyvateľov, samospráv, škôl, občianskych združení, podnikateľov, remeselníkov, umelcov, cirkví a ďalších, pričom sa využívajú tradičné, často zanedbávané objekty na nové funkcie.

Ekomúzeum Čierna Hora sa nachádza v juhozápadnej časti Šariša na území mikroregiónu Čierna Hora, ktorý tvorí 15 obcí: Bajerov, Brežany, Bzenov, Janov, Klenov, Kvačany, Ľubovec, Miklušovce, Ovčie, Radatice, Rokycany, Sedlice, Suchá Dolina, Víťaz a Žipov. Organizačne projekt ekomúzea zastrešuje Združenie rozvoja cestovného ruchu Čierna Hora, ktoré už v roku 2013 vytvorilo jeho základ 87 km dlhým turistickým chodníkom, ktorý spája obce mikroregiónu prostredníctvom 8 tematicky zameraných okruhov - Pútnický, Hubársky, Letecký, Krajinný, Čiernohorský, Historický, Kamenný a Minerálny. Jednotlivé okruhy návštevníka sprevádzajú po kultúrnych a prírodných zaujímavostiach obcí mikroregiónu a pohorí Šarišská vrchovina a Čierna hora. 

Šarišská vrchovina je skupina pahorkatín a údolí v južnej časti regiónu Šariš dlhá takmer 30 km. Nadmorská výška tu kolíše medzi 250 - 700 m n. m. Najvyšší vrch je Za horou /717 m n. m./ neďaleko obce Široké. Krajina ponúka ideálne možnosti pre pešiu aj cykloturistiku v nenáročnom mierne zvlnenom teréne s nádhernými výhľadmi, kde lesy, polia a lúky striedajú malebné dolnošarišské dedinky.

Nájdete tu napríklad národnú kultúrnu pamiatku - gréckokatolícky drevený Chrám sv. Lukáša Evanjelistu v BREŽANOCH, prírodnú rezerváciu Dunitová skalka pri SEDLICIACH, rodisko slovenského mučeníka blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v RUSKÝCH PEKĽANOCH, Rozprávkový chodník škriatka Mikluša v MIKLUŠOVCIACH, chránený prírodný výtvor Podmorský zosuv neďaleko obce VÍŤAZ, miesto leteckej tragédie z 2. sv. vojny pri RADATICIACH, gréckokatolícky Chrám ochrany Presvätej Bohorodičky v KLENOVE, malebnú dedinku SUCHÁ DOLINA, prešovskú Kalváriu, lesopark Cemjata a množstvo ďalších, turistami dosiaľ málo objavených prírodných, kultúrnych a cirkevných pamiatok...

Čierna hora je krajinný celok Slovenského rudohoria na pomedzí Šariša a Spiša. Delí sa na 5 podcelkov /smerom od západu na východ/: Roháčka, Bujanovské vrchy, Sopotnické vrchy, Pokryvy a Hornádske predhorie, ktoré končí až pri Košiciach. Najvyšším vrchom je Roháčka /1028,5 m n. m./ na západnom konci pohoria.

Nosnou ideou Ekomúzea Čierna Hora je aktualizácia odkazu jednej z najvýznamnejších osobností našich novodobých dejín, blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý sa narodil v Ruských Pekľanoch (dnes časť obce Ľubovec). Jeho odkaz chceme rozvíjať v týchto 3 oblastiach - vernosť Bohu, dôraz na vzdelávanie a pomoc trpiacim.  V nasledujúcom období bude postupne rozpracovaný v jednotlivých aktivitách ekomúzea.

Ďalším dôležitým strategickým cieľom Ekomúzea Čierna Hora je rozvoj ekoturistiky ako špecifickej formy vidieckeho cestovného ruchu. Zameranie na ekoturistiku vychádza z aktuálnych trendov v cestovnom ruchu, v ktorých stále viac prevláda odklon od masovej turistiky v prospech individuálnych zážitkov, ktoré prináša aktívny pobyt v prírode spojený s poznávaním vlastnej krajiny vrátane bezprostredného okolia. Rozvoj ekoturistiky je zároveň výsledkom zmeny životného štýlu predovšetkým mladšej generácie, ktorá stále viac vyhľadáva nekonzumný a duchovnejší prístup k životu ako alternatívu k prílišnému glorifikovaniu ekonomických cieľov často na úkor iných aspektov života ako sú zdravie, ekológia alebo morálka.

Ekoturistika je založená na aktívnom využívaní krajiny na rekreačno-turistické účely a na spoznávaní prírody a vidieckeho spôsobu života ako cieľovej hodnoty. Z tohto dôvodu je pre rozvoj ekoturistiky podstatné kvalitné a udržiavané životné prostredie, prístupné kultúrne pamiatky, pestrá ponuka služieb a produktov reprezentujúcich vidiek. To všetko pri dodržiavaní pravidiel ekoturistiky, ktoré uvádzame nižšie.  

Základné pravidlá ekoturistiky:

  1. Pred návštevou získajte čo najpodrobnejšie informácie o navštívenej lokalite, aby sa vaše očakávania nedostali do rozporu s realitou.
  2. Z návštevy si odneste len fotografie alebo miestne výrobky. Prírodné a kultúrne pamiatky majú slúžiť aj ďalším generáciám.
  3. Utrácajte peniaze v miestnych komunitách. Podpora miestnej ekonomiky je kľúčovou oblasťou ekoturistiky.
  4. Chráňte prírodné zdroje, ktoré sú darom pre človeka. Ich zachovanie je predpokladom udržania zdravého životného prostredia.
  5. Pohybujte sa čo najviac peši alebo na bicykli. Prinesie vám to neopakovateľné zážitky a zlepšenie fyzickej kondície, zároveň to umožní ideálnu prehliadku pamiatok a zníženie spotreby pohonných hmôt.
  6. Pohybujte sa len po vymedzených trasách, aby ste nepoškodzovali rastliny a nenarúšali teritóriá živočíchov.
  7. Zoznámte sa s miestnou kultúrou a rešpektujte miestne zvyky. Prehĺbi to váš zážitok aj poznanie prostredia, ktoré ste navštívili

Ekoturistické aktivity sa budú odohrávať okolo vznikajúcich miestnych ekocentier, poslaním ktorých je šírenie osvety, praktický výcvik a práca s mládežou aj dospelými napríklad podľa vzoru ekocentier v Českej republike, ktoré dlhodobo podporuje Ministerstvo životného prostredia ČR a samosprávne kraje (viac na: www.ekocentra.cz ).

Podľa záujmu a možností jednotlivých obcí sa aktivity ekocentier môžu zameriavať na prednášky a praktické školenia na rôzne ekologické témy spojené so životom a pobytom na vidieku, napr. z oblasti energeticky úsporného bývania, budovania prírodných záhrad, triedenia a recyklácie odpadu, ochrany prírody, podnikania na vidieku, predaja z dvora, zdravého životného štýlu, výroby a spracovania zdravých a tradičných potravín či prípravy jedál. 

Ekocentrá by tak mali slúžiť na skvalitňovanie života na vidieku, posilňovanie súdržnosti jeho obyvateľov, pre návštevníkov by zas mali byť priestorom na spoznávanie tradičného aj moderného vidieka s ambíciou prilákať ďalších obyvateľov či investorov.

Blahoslavený hieromučeník 

Pavol Peter Gojdič 

/1888 - 1960/


Blahoslavený hieromučeník Pavol Peter Gojdič je jednou z najvýznamnejších osobností v histórii gréckokatolíckej cirkvi. Pre veriacich sa stal symbolom pevnej viery, oddanosti a vernosti Cirkvi, lásky k človeku i Bohu.


Syn miestneho správcu farnosti Štefana Gojdiča sa narodil 17. júla 1888 a bol pokrstený v gréckokatolíckom chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky v Ruských Pekľanoch. Prežil tu niekoľko rokov svojho detstva.

Základné vzdelanie získal v Cigeľke, neskôr študoval v Bardejove a v Prešove. Nasledujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu, nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Keďže dosahoval vynikajúce výsledky, bol po roku poslaný na ďalšie štúdiá do Budapešti. Aj tu sa snažil viesť hlboký duchovný život. Už ako bohoslovec v seminári dostal od svojho špirituála takéto usmernenie do života: "Život nie je ťažký, ale veľmi vážny". Pre budúceho biskupa sa stalo akousi smernicou, ktorá ho sprevádzala celým ďalším životom.

Na biskupa bol P. P. Gojdič konsekrovaný 25. marca 1927 v chráme sv. Klimenta v Ríme. Ako biskup sa zaslúžil o vybudovanie sirotinca v Prešove, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokazuje založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty, všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vydávaním časopisu Blahovistnik, Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA.

Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom ho nazývali "mužom zlatého srdca". Tí najstarší obyvatelia spomínajú, že sa do rodnej dediny vždy rád vracal. Jednou z posledných návštev bola posviacka chrámových zvonov v roku 1946.

Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti biskupa Gojdiča, bol prerušený vojnovými udalosťami, a najmä nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. P. P. Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti.

Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: "Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená".

Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, ktorým štátna moc postavila gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zároveň zakázala jej činnosť, bol biskup Gojdič zatknutý a internovaný. Začala sa tak jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho oslobodila až smrť.

Bol vystavený veľkému fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nesťažoval, nežiadal výhody. Každú možnú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie.

Biskup Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu len vtedy, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a pápežovi. Dostával rôzne ponuky, ako o tom svedčí udalosť, na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kam ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Biskup túto požiadavku odmietol s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, zrada na Svätom Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tom čase trpeli.

Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle, ako o tom svedčia aj jeho slová: "Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech on rozhodne". Pri príležitosti jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj pápež Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení.

Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo.

Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov. Zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove na následky tam získaných chorôb, v dôsledku zlého zaobchádzania. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.

V roku 1968 štátne orgány v dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu po mnohých prieťahoch povolili exhumáciu telesných pozostatkov biskupa Gojdiča. Uskutočnila sa 29. októbra 1968 na leopoldovskom cintoríne. Následne boli telesné pozostatky prevezené do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu. Biskup Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Pri jeho hrobe sa modlil aj pápež sv. Ján Pavol II., ktorý ho 4. novembra 2001 vyhlásil za blahoslaveného.

Za aktívnu záchranu životov mnohých prenasledovaných Židov počas 2. sv. vojny udelili v roku 2007 in memoriam biskupovi Gojdičovi ako prvému katolíckemu biskupovi najvyššie štátne vyznamenanie Izraela "Spravodlivý medzi národmi". Posmrtne bol ocenený aj Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.

Pri príležitosti narodenia Pavla Petra Gojdiča i jeho vyhlásenia za blahoslaveného sa v Ruských Pekľanoch schádzajú veriaci, aby si pripomínali pamiatku tohto veľkého rodáka.

https://www.zivotopisysvatych.sk/pavol-gojdic/


Úvod
Subregióny
Služby