ĽUBOVEC


Ľubovec leží na južnom okraji Šarišskej vrchoviny v blízkosti riečky Svinka, brehy ktorej lemujú rekreačné chaty a príroda vhodná na turistiku a zber húb. K obci patrí aj časť Ruské Pekľany, kedysi samostatná obec, ktorá bola k Ľubovcu pripojená v roku 1964.


Ruské Pekľany sú rodiskom blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča /1888 - 1960/, ktorý je jednou z najvýznamnejších osobností v histórii gréckokatolíckej cirkvi. Počas svojej historickej návštevy Slovenska 2. júla 1995 sa pri hrobe tohto biskupa-mučeníka v kaplnke katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove pomodlil aj Sv. Otec Ján Pavol II.


S Ruskými Pekľanami je spojená aj história šľachtickej rodiny Pillerovcov, ktorí tu zanechali rokokový kaštieľ s parkom evidovaný dnes ako národná kultúrna pamiatka. Najmä v druhej polovici 19. stor. tu Pillerovci vybudovali veľké prosperujúce hospodárstvo, ktoré zahŕňalo mlyn, pílu, rybník a rodina obhospodarovala aj rozsiahle lesy v okolí. Hospodárstvo Pillerovcov poskytovalo prácu nielen obyvateľom Ruských Pekľan, ale aj ľuďom z blízkych obcí - Radatíc, Janova a Ľubovca. 


Pri rieke Svinka stál kedysi Pillerov mlyn, v ktorom bola nainštalovaná vodná turbína na výrobu elektrickej energie - na vtedajšiu dobu technicky veľmi progresívne riešenie, keďže väčšina mlynov vtedy ešte fungovala na princípe vodného kolesa. Dnes je to miesto výletov do okolitých lesov.


Ľubovec je v poslednej dobe známy aj vďaka mnohým podujatiam, ktoré organizuje obec spolu s ďalšími partnermi - za všetky spomenieme preteky Giro di Lubovec, ktoré lákajú stále viac priaznivcov cyklistiky, aby si zmerali sily na kopcoch Šarišskej vrchoviny.


Obec, jej bezprostredné okolie a pohoria Čierna hora a Šarišská vrchovina ponúkajú ešte mnoho ďalších turistických zaujímavostí a desiatky kilometrov trás pre peších aj cykloturistov, ktoré môžete podrobnejšie preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou.


A potom sa nimi nechajte sprevádzať na Vašich potulkách nádhernou šarišskou krajinou:


Pútnický chodník - mapa



HISTÓRIA


Prvá zmienka o obci je z roku 1337, spomína sa ako majetok drienovských Abovcov pod názvom Lobolch, neskôr ako Lubouch /1334/, Lybolch /1427/, Lubowecz /1773/, Ľubovec /1920/, maďarsky Lubóc.

V roku 1427 mala obec 11 usadlostí a patrila Somosyovcom, v 17. storočí ju vlastnili Segneyovci a od roku 1800 Pulskovci. Obyvatelia sa živili väčšinou poľnohospodárstvom, furmankou /vozili soľ, obilie, víno/ alebo odchádzali na žatevné práce. 

V roku 1958 tu bolo založené celoobecné JRD /Jednotné roľnícke družstvo/, v ktorom pracovala časť obyvateľov obce, ostatní boli zamestnaní v priemyselných podnikoch v neďalekom Prešove, v Košiciach a okolí. 

Safkov mlyn

Jednou z možností, kde si mohli obyvatelia regiónu nechať zomlieť zrno, bol Safkov mlyn, ktorý postavili v Sopotnici v polovici 19. storočia Prokopovci. Vo vlastníctve rodiny Safkovej je od roku 1927, kedy ho odkúpili od pôvodnych majiteľov. 

Z trojice mlynov v okolí je tento v najlepšom stave, aj keď, samozrejme, svoj pôvodný účel už dávno neplní. Naposledy sa v ňom mlynské koleso roztočilo v roku 1951, dnes ho však pri mlyne už nenájdeme, pretože je demontované, ale celkom zreteľne ešte môžeme vidieť mlynský náhon.

Pustý mlyn - Hájovňa pri Olajošovi

Je pomenovaná podľa posledného hájnika, ktorý tu býval.

V súčasnosti slúži ako príležitostná ubytovňa pre lesných robotníkov. Nie je tu elektrická prípojka. V lete je okrem okolia Sopotnického potoka a lesov Čiernej hory obľúbeným miestom relaxu aj blízka rieka Hornád a Ružínska priehrada.

Kríž na záhadných kameňoch

Za obcou Ľubovec, smerom na susednú Suchú dolinu, stojí železný kríž. Má asi jeden meter a je zasadený do kamenného megalitu približne v štvormetrovej výške. 

Neobyčajné sú dva na seba postavené obrovské kamene, ktoré tesne priliehajú. Nevie sa, či ich takto dali ľudia, alebo je to dielo prírody či nejakej katastrofy. 

Nie je ani známe, kto konkrétne dal kríž postaviť. Medzi ľuďmi sa však povráva všeličo. V neďalekých svahoch bol lom, lebo takéto skaly sa nachádzajú v širšom okolí. Zvláštne však je samostatné postavenie tohto megalitu. Nedá sa vylúčiť, že sa tu takto ocitol po nejakej ťažobnej činnosti.

Kríž je tu vraj od konca 1. sv. vojny a dali ho sem na pamiatku ľudí, ktorých tu vraj postrieľali. Vtedy údajne bol ešte na väčšej skalnej stene a tá možno zvetrala a zachovala sa na tomto mieste len časť pod krížom.

Ruské Pekľany 


K obci Ľubovec patrí aj časť Ruské Pekľany, kedysi samostatná obec, založená v roku 1335 ako Poculnyk, neskôr ako Poklen /1427/, Orosz Peklín, Peklanky /1773/, Peklani /1786/, Ruské Peklany /1808/, Pekľany /1920/, Ruské Pekľany /1927/ maďarsky Pillerpeklén. V roku 1964 bola obec pripojená k Ľubovcu.  

V roku 1335 sa spomínajú ako majetok drienovských Abovcov. V roku 1427 mali Ruské Pekľany 8 port /usadlostí/, v roku 1787 tu stálo 34 domov a žilo 227 obyvateľov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom, chovom dobytka a prácou v lesoch. Pálili a predávali drevené uhlie a drevo. 

Kolobeh života spojený s poľnohospodárstvom je aj na erboch Ľubovca i Ruských Pekľan. Znázorňujú ho kosa a snop obilia, respektíve kosec na zelenom poli. 

Poľnohospodársky charakter regiónu v okolí Ľubovca potvrdzuje aj história zemianskej kúrie v Ruských Pekľanoch. Z archívov sú známe fotografie, na ktorých prichádzajú gazdovia a pospolitý ľud na dožinky k majiteľovi kaštieľa z rodu Pillerovcov.

Kaštieľ rodiny Pillerovcov 

Kaštieľ a park v Ruských Pekľanoch je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka. Pôvodne rokoková stavba z konca 18. stor. bola v polovici 19. stor. čiastočne prestavaná. 

V parku pri kaštieli dodnes rastú vzácne stromy, napríklad kanadský alebo čierny orech, ktorý je už na mapách z roku 1869 uvádzaný ako významný orientačný bod. Pred záhradným priečelím kaštieľa sa nachádza torzo fontány z roku 1880-90.

Po nástupe komunizmu bol kaštieľ skonfiškovaný a využívalo ho miestne družstvo a lesný závod tu mal administratívne priestory, čím došlo k značnej devastácii kaštieľa. 

V rámci reštitúcií sa kultúrna pamiatka vrátila potomkom, ktorí sa snažia o jeho obnovu v pôvodnom duchu. 

Neďaleko kaštieľa sa nachádza rodinný cintorín, kde pod mohutnými dubmi našli miesto posledného odpočinku členovia Pillerovského rodu.  

Pri rieke Svinka bol Pillerov mlyn, v ktorom bola nainštalovaná vodná turbína na výrobu elektrickej energie - na vtedajšiu dobu technicky veľmi progresívne riešenie, keďže väčšina mlynov vtedy ešte fungovala na princípe vodného kolesa. 

www.lubovec.sk 


CIRKEV


Gréckokatolícka farnosť 

Narodenia Presvätej Bohorodičky


V rokoch 1817-20 bol správcom farnosti Jozef Gaganec, neskorší prešovský biskup , a v období 1886-90 Štefan Gojdič, otec blahoslaveného hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča, ktorý sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch /zomrel 17. júla 1960 vo vezení v Leopoldove/.

Počas svojej historickej návštevy Slovenska 2. júla 1995 sa pri hrobe tohto biskupa-mučeníka v kaplnke Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove pomodlil aj Sv. Otec Ján Pavol II.

Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Petra Gojdiča.

Pavol Peter Gojdič bol 4. novembra 2001 Sv. Otcom Jánom Pavlom II. na Námestí sv. Petra v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.


Farský úrad:

Ľubovec 34
051 779 65 93
lubovec@grkatpo.sk
Správca farnosti:
Mgr. Marek Kolesár

Filiálky:

Janov - Chrám sv. archanjela Michala
Ľubovec - Ruské Pekľany - Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky

Jurisdikčné územie:

Bzenov; Radatice

Protopresbyteriát: Prešov

Prešovská archieparchia

Farský chrám narodenia Presvätej Bohorodičky v Ľubovci, 1794 

Chrám ochrany 

Presvätej Bohorodičky 

v Ruských Pekľanoch 


Chrám ochrany Presvätej Bohorodičky postavený v rokoch 1770-1780 patrí k vzácnym cirkevným pamiatkam v regióne Šariš. V tomto chráme slávil primičnú svätú liturgiu blahoslavený Pavol Peter Gojdič, biskup-mučeník gréckokatolíckej cirkvi.

ĽUDIA


Pavol Peter Gojdič

/1888 - 1960/

Blahoslavený hieromučeník Pavol Peter Gojdič je jednou z najvýznamnejších osobností v histórii gréckokatolíckej cirkvi. Pre veriacich sa stal symbolom pevnej viery, oddanosti a vernosti Cirkvi, lásky k človeku i Bohu. 

Syn miestneho správcu farnosti Štefana Gojdiča sa narodil 17. júla 1888 a bol pokrstený v gréckokatolíckom chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky v Ruských Pekľanoch. Prežil tu niekoľko rokov svojho detstva. 

Základné vzdelanie získal v Cigeľke, neskôr študoval v Bardejove a v Prešove. Nasledujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu, nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Keďže dosahoval vynikajúce výsledky, bol po roku poslaný na ďalšie štúdiá do Budapešti. Aj tu sa snažil viesť hlboký duchovný život. Už ako bohoslovec v seminári dostal od svojho špirituála takéto usmernenie do života: "Život nie je ťažký, ale veľmi vážny". Pre budúceho biskupa sa stalo akousi smernicou, ktorá ho sprevádzala celým ďalším životom.

Na biskupa bol P. P. Gojdič konsekrovaný 25. marca 1927 v chráme sv. Klimenta v Ríme. Ako biskup sa zaslúžil o vybudovanie sirotinca v Prešove, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokazuje založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty, všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vydávaním časopisu Blahovistnik, Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. 

Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom ho nazývali "mužom zlatého srdca". Tí najstarší obyvatelia spomínajú, že sa do rodnej dediny vždy rád vracal. Jednou z posledných návštev bola posviacka chrámových zvonov v roku 1946.

Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti biskupa Gojdiča, bol prerušený vojnovými udalosťami, a najmä nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. P. P. Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. 

Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: "Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená". 

Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, ktorým štátna moc postavila gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zároveň zakázala jej činnosť, bol biskup Gojdič zatknutý a internovaný. Začala sa tak jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho oslobodila až smrť. 

Bol vystavený veľkému fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nesťažoval, nežiadal výhody. Každú možnú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. 

Biskup Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu len vtedy, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a pápežovi. Dostával rôzne ponuky, ako o tom svedčí udalosť, na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kam ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Biskup túto požiadavku odmietol s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, zrada na Svätom Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tom čase trpeli.

Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle, ako o tom svedčia aj jeho slová: "Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech on rozhodne". Pri príležitosti jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj pápež Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení. 

Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. 

Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov. Zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove na následky tam získaných chorôb, v dôsledku zlého zaobchádzania. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.

V roku 1968 štátne orgány v dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu po mnohých prieťahoch povolili exhumáciu telesných pozostatkov biskupa Gojdiča. Uskutočnila sa 29. októbra 1968 na leopoldovskom cintoríne. Následne boli telesné pozostatky prevezené do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu. Biskup Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Pri jeho hrobe sa modlil aj pápež sv. Ján Pavol II., ktorý ho 4. novembra 2001 vyhlásil za blahoslaveného. 

Za aktívnu záchranu životov mnohých prenasledovaných Židov počas 2. sv. vojny udelili v roku 2007 in memoriam biskupovi Gojdičovi ako prvému katolíckemu biskupovi najvyššie štátne vyznamenanie Izraela "Spravodlivý medzi národmi". Posmrtne bol ocenený aj Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.

Pri príležitosti narodenia Pavla Petra Gojdiča i jeho vyhlásenia za blahoslaveného sa v Ruských Pekľanoch schádzajú veriaci, aby si pripomínali pamiatku tohto veľkého rodáka.

.


Rod Pillerovcov


Pillerovci, pôvodom z Rakúska, patria k novovekým šľachtickým rodom. V polovici 18. storočia kúpili pozemky okolo Mirkoviec a usadili sa v Šariši.  Za verné služby v armáde darovala panovníčka Mária Terézia v roku 1757 Jozefovi Pillerovi šľachtický titul a erb. 

Jeho synovi Martinovi-Jozefovi, riaditeľovi solivarského komorského úradu, udelila panovníčka v roku 1764 predikát "de Mérk" a darovala mu majetky v Mirkovciach, Ruských Pekľanoch, Žehni a Dúbrave. Majetky neskôr rozšírili kúpou i výhodnou sobášnou politikou a zaradili sa k bohatým veľkostatkárom v Šariši. Členovia rodiny zastávali tiež významné funkcie v župnej samospráve a v súdnictve. 

Pillerovci vytvorili v Ruských Pekľanoch veľké hospodárstvo, ktoré prosperovalo najmä v druhej polovici 19. storočia, kedy obec spravoval Gedeon Piller a jeho syn Koloman. Vybudovali mlyn, pílu, rybník. Rodina obhospodarovala aj rozsiahle lesy. Ich hospodárstvo poskytovalo prácu nielen obyvateľom Ruských Pekľan, ale aj ľuďom z okolitých obcí - Radatíc, Janova a Ľubovca. 

V roku 1924 bola veľká časť Pillerovských majetkov skonfiškovaná a rozparcelovaná, takže zostali len strednými statkármi. Po roku 1945 im majetok skonfiškovali úplne. Len časť z nich, hlavne lesy, bola potomkom vrátená v reštitúciách. 

Rodinným sídlom bol kaštieľ v Ruských Pekľanoch, kde boli sústredené všetky rodinné písomnosti. Po odchode majiteľov v roku 1945 ostali bez dozoru a ochrany. Poškodené, znečistené, vlhké a zaplesniveté zlomky zozbieral Gejza Piller a neskôr ich odovzdal ako depozit do archívu. K prevzatému archívnemu materiálu patrila i časť z rozsiahlej rodinnej knižnice, ostatné knihy z rodinných sídel pravdepodobne prevzali inštitúcie, ktoré po vojne konfiškovali zariadenie kaštieľov.

Pod majestátnymi dubmi má rodina vlastný cintorín... 



Miroslav Haraus 

/1986 - /

Zimná paralympiáda 2018 v juhokórejskom Pjongčangu priniesla už po tretíkrát veľkú radosť všetkým obyvateľom Ľubovca. Slovenský reprezentant v lyžovaní a rodák z tejto obce Miroslav Haraus spolu s navádzačom Marošom Hudíkom priniesol domov 1 zlatú medailu v super kombinácii, 1 bronzovú medailu v super-G a štvrté miesto obsadil v obrovskom slalome. Od spoluobčanov sa dočkal nadšeného privítania.   

Miro vlastní spolu už 5 paralympijských medailí - 2 bronzové získal na ZP 2010 vo Vancouveri a 1 striebornú na ZP 2014 v Soči. 

Miro je od detstva zrakovo postihnutý, napriek tomu je však zanietený športovec. K zjazdovému lyžovaniu sa dostal na základnej škole v Levoči a vydržal pri ňom dodnes. Má problémy so zaostrením a nevidí do diaľky, čo je pre akýkoľvek šport veľkým hendikepom. On však statočne prekonáva prekážky a všetkým dokázal, že ak je človek talentovaný a odhodlaný, vždy sa oplatí bojovať.