ZÁMUTOV
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Zámutov, rázovitá obec s dramatickou históriou, leží na východnej strane Slanských vrchov neďaleko okresného mesta Vranov nad Topľou. V súčasnosti sa stáva jedným z centier vidieckeho cestovného ruchu v regióne.
Okolité Slanské vrchy ale aj samotná obec ponúkajú množstvo možností na turistiku aj oddych - môžete tu navštíviť Dom tradícií obce Zámutov, zajazdiť si na koni, v zime nenáročne zalyžovať, zájsť do lesa na krátku prechádzku po Lesníckom náučnom chodníku Zamutovská kolejka alebo si naplánovať náročnejšiu pešiu alebo cyklotúru na Šimonku, najvyšší vrch Slanských vrchov, či na tajomné Zámutovské skaly, vrch Oblík, Hermanovské skaly alebo navštíviť slávne Opálové bane, kde sa môžete zoznámiť s krásou slovenských opálov ale aj s unikátnym banským dielom, ktoré tvorí labyrint starých banských štôlní. Neďaleko sa nachádza aj ďalší svetový unikát - Herliansky gejzír.
V Zámutove nájdete aj veľmi slušne zariadené penzióny, z ktorých si môžete vybrať ten, ktorý vám práve najlepšie vyhovuje. Lákadlom je aj množstvo podujatí, ktoré sa tu každoročne organizujú.
Turistické zaujímavosti Zámutova a okolia, ale aj desiatky kilometrov trás pre peších aj cykloturistov, môžete podrobnejšie preskúmať na nasledujúcich digitálnych turistických mapách s GPS navigáciou. Skopírujte si ich v počítači do vlastného účtu Google, kde ich môžete upravovať a dopĺňať o vlastné trasy, body záujmu, fotografie a ďalšie užitočné informácie, ktoré vám pomôžu pri plánovaní výletov a orientácii v teréne. A potom sa nimi nechajte sprevádzať na vašich potulkách po rozľahlých lesoch Slanských vrchov.
HISTÓRIA
Obec Zámutov bola založená v 14. storočí na zákupnom práve.
Prvýkrát sa písomne spomína v roku 1399. To však neznamená, že v tom roku bola založená, naopak, rôzne listiny potvrdzujú jej dávnejšiu existenciu. Počiatky obce siahajú niekde pred rok 1327.
Z najstaršej listiny, v ktorej sa obec spomína, vyplýva, že vtedajšiemu magistrovi Ladislavovi Rozgoňovi, ktorý bol zemepánom Čičvanského hradného panstva, boli prinavrátené dediny, medzi ktorými bol aj Zámutov. Dovtedy ich vlastnil magister Žigmund Nekčey. Vo vlastníctve rodu Rozgoňovcov sa obec nachádza až do roku 1523, kedy zomrel ich posledný potomok. Majetky mužskej vetvy Rozgoňovcov prešli do feudálneho vlastníctva rodu Báthoryovcov. Ich majetkom sa stal aj Zámutov.
Ďalšie zmeny v držbe Zámutova nastali v druhej polovici 17. storočia. Medzi nových majiteľov pribudli Barkóczyovci, neskôr Almássy, Szirmay, Szuľovský, Klobušnický.
Od roku 1715 bola obec významná najmä tým, že sa v nej spomína pivovar, v 18. storočí sa v Zámutove vyrábali kosy a iné hospodárske náradie. V chotári dobíjali železnú rudu a hnedé uhlie. Na pánskom majeri na vyšnom konci obce bol liehovar. Na úpätí Železnej hury boli založené aj vinice. Zámutovčania sa živili najmä poľnohospodárstvom, ale aj drevorubačstvom, pálením dreveného uhlia, výrobou prútených košíkov a metiel. Na zámutovskom potoku boli postavené aj dva menšie mlyny.
Najvýznamnejšou a zrejme aj najsmutnejšou udalosťou v histórii obce bolo Východoslovenské roľnícke povstanie v lete roku 1831, ktorému predchádzala cholerová epidémia.
Od konca 1. sv. vojny do r. 1948 sa dejiny obce spájajú s menami dr. Prochádzku a manželov Eugénie a Jozefa Stejskalovcov.
Dr. Prochádzka zdedil v roku 1919 po nebohom Scheiblerovi časť majetku, najmä liehovar a 80% pozemkov a lúk, ktoré neskôr odpredal Eugénii a Jozefovi Stejskalovcom a Vladimírovi Nadvorníkovi. Títo vlastníci zabezpečovali chod liehovaru. Mnoho občanov našlo prácu nielen v liehovare, ale aj na celom hospodárstve týchto majiteľov.
2. sv. vojna postihla Židov, ale aj ďalších obyvateľov obce, najmä vojakov bojujúcich na východnom fronte.
Nemecké vojská opustili Zámutov bez boja 17. januára 1945. Obec mala v čase oslobodenia zhruba 1200 obyvateľov, ktorí pracovali prevažne ako súkromne hospodáriaci roľníci a tiež ako lesní robotníci. Časť z nich pracovala ešte na majetku rodiny Stejskalových. V obci evidovali 210 domov.
V roku 1949 bola v Zámutove vybudovaná farma na chov moriek a kurčiat. Existujúce pasienky pod Oblou sa využívali na voľné ustajnenie mladého hovädzieho dobytka. Rastlinná výroba sa zameriavala na pestovanie obilnín, cukrovej repy a zemiakov.
V priebehu posledných desaťročí sa zo Zámutova stala moderná obec, v ktorej je množstvo verejných budov, pôsobia tu viacerí podnikatelia, má skoro 700 rodinných domov a žije tu vyše 3000 obyvateľov.
Východoslovenské roľnícke povstanie
Najvýznamnejšou a zrejme aj najsmutnejšou udalosťou v histórii obce bolo Východoslovenské roľnícke povstanie v lete roku 1831, ktorému predchádzala cholerová epidémia.
Až do tohto roku Európa choleru nepoznala. Táto zákerná choroba sa objavovala len v Ázii, najmä v Indii. Nové infekčné ochorenie malo veľmi rýchly priebeh a hneď v prvých dňoch si vyžiadalo veľké množstvo obetí, najmä z nižších vrstiev obyvateľstva.
Všetky známe lieky sa ukázali ako neúčinné a podstatnejší význam nemali ani opatrenia úradov na dezinfekciu zdrojov pitnej vody a izoláciu postihnutých oblastí. Epidémia prepukla plnou silou hlavne na hospodársky a sociálne zaostalom vidieku, kde doslova kosila chudobné roľnícke obyvateľstvo.
Na mnohých miestach bola cholerová epidémia predohrou a jednou z hlavných príčin roľníckeho povstania.
V dôsledku šírenia choroby, narastajúcej chudoby a nesprávneho pochopenia hygienických opatrení /sypanie bizmutového prášku do studní/ sa v júli 1831 začaliprejavovať prvé náznaky rebélie, najprv v okolí Trebišova, neskôr aj v okolí Vranova, kde urobili "poriadok" so svojimi pánmi.
Centrom rebélie sa stal práve Zámutov, preto aj dnes mnohí obyvatelia susedných obcí volajú Zámutovčanov "rebeliani". K Zámutovčanom sa pridali aj povstalci zo susedných dedín.
Ozbrojení sedliaci pod dojmom travičských správ vyrabovali kaštieľ, zbili miestnych Židov, zemepána, fiškála, na smrť ubili správcu a niekoľko dní mučili sluhu fiškála Huňora.
K najväčšej tragédii došlo v Merníku. Tam spojení poddaní z viacerých okolitých obcí drasticky zavraždili zemepána Jozefa Suľovského spolu s ďalšími 8 osobami, vrátane 4 žien. Medzi zavraždenými bol aj evanjelický farár Jozef Kaciáň a vrchný slúžny sudca Solianskeho okresu Ján Revický, ktorý v kaštieli náhodne nocoval.
1. augusta prišiel do obce Soľ sluha fiškála Huňora Jozef Krobeľ, ktorého sedliaci obvinili z otrávenia studní. Na druhý deň ho predviedli pred evanjelického farára Mateja Rojku. Ten neinformovaný o travičskej povere ho dal dopraviť k vrchnému slúžnemu Jánovi Revickému. Slúžny ho zaradil medzi osoby určené na pochovanie obetí choroby. Na nasledujúci deň opustil Krobeľ Soľ a ušiel do Zámutova, kde ho však uväznili a mučením prinútili priznať sa k otráveniu studní z poverenia vrchnosti a duchovných.
Zámutovčania začali búriť richtárov susedných obcí a pripravovať prepadnutie kaštieľa. Do Soli prišli povstalci zo Zámutova, Vole, Rudlova a Hlinného. Ráno 6. augusta 1831 sa vybrali na evanjelickú faru s úmyslom zabiť farára Mateja Rojku. Toho však včas varovala suseda a podarilo sa mu ukryť v záhrade. Vzbúrenci sa museli uspokojiť s vyrabovaním a zničením fary. Vyrabovali aj príbytky bohatších Židov.
Keď sa Soľania odmietli pripojiť k vzbúrencom a tiahnuť s nimi smerom na Vranov, vyhrážali sa im zapálením obce. Povstalci pokračovali smerom na Čaklov, kde vyčínali v kaštieli barónky Meškovej. Pred zotmením dorazilo do Vranova asi 600 buričov, kde pokračovali v ďalšom rabovaní.
Povstanie skončilo niekoľko dní po príchode šiestich stotín vojska, ktoré do 12. augusta obsadilo všetky ohniská vzbury. Vojaci pochytali niekoľko tisíc sedliakov, ktorých uväznili vo Vranove a okolitých obciach.
Tieto smutné udalosti definitívne ukončil štatariálny súd vo Vranove. 119 účastníkov povstania odsúdil na smrť a ďalších niekoľko tisíc na väzenie a palicovanie.
30. augusta 1831 bolo v Zámutove uplatnené tzv. Horúce právo vranovské, na základe ktorého na dvoch miestach /na Havranej hure a Železnej hure/ boli prešovským katom popravení povstalci. Jedným z nich bol aj zámutovský sluha Mihály Hudak, pod ktorým sa dvakrát odtrhla slučka a na tretíkrát ho museli zadusiť.
31. augusta 1831 sa konala poprava 41 sedliakov, ktorých obesili pozdĺž cesty od Čierneho nad Topľou po Vranovské Dlhé.
K závažným sociálne motivovaným nepokojom došlo aj začiatkom roku 1845.
V januári vtrhli ozbrojení sedliaci z Rudlova, Zámutova a Soli do Šarišskej stolice, kde prepadli opálové bane a banskú osadu na Dubníku pri Červenici.
Za pomoci vojska a stoličnej šľachty boli vzbúrenci pochytaní a zvláštnym súdom odsúdení.
V roku 1848 sa v okolitých lesoch rozmohlo pytliactvo, najmä na majetkoch baróna Barkóczyho, ktorý preto musel požiadať sudcu, aby sa celá vec prešetrila a v zmysle prijatých zákonov sa zakázal sedliakom lov zveri a vtáctva.
V dôsledku všetkých týchto udalostí sa zostril útlak poddaných, ktorí si ešte dlho hovorili nasledujúcu riekanku:
Ach huro Železna!
Budzeš ty v pameci, spomnu tebe dluho dzeci i pradzeci, že s Hudak Mihayom prihoda še stala, chtora i železne šerco prenikala.
Bohdaj še synove take nezrodzili, chtori by tak ukrutne život stracili.
Na pamäť slovenským roľníckym povstalcom z horúceho leta 1831, ktorí sa vzbúrili proti uhorskému feudálnemu režimu" - hovorí text na tabuli pamätníka pri evanjelickom kostole.
Cholerový cintorín
Kríž na cintoríne v Zámutove, kde boli pochovávané obete cholery.
Kríž bol obnovený v roku 2012 pri príležitosti 100-ho výročia postavenia rímskokatolíckeho kostola v Zámutove na sviatok Sedembolestnej Panny Márie.
Štátna lesná správa Zámutov
Štátne lesy na východe Slovenska v minulosti patrili do banského eráru a spravovalo ich Riaditeľstvo baní a lesov v Smolníku a Soľnobanské riaditeľstvo v Soľnohrade /Solivar/. V roku 1871 sa lesníctvo definitívne odčlenilo od baníctva a v Solivare vzniklo Riaditeľstvo štátnych majetkov ako jediný orgán správy štátnych lesov a poľnohospodárskych majetkov.
Lesy v okolí Zámutova vlastnili mocné feudálne rodiny - Drughetovci, Almássyovci, Forgáchovci, Keczerovci, Shirmayovci a rodina Coudenhove-Calergi.
Majetok mal v roku 1908 výmeru 3594 ha. Posledným majiteľom v rokoch 1910-1919 bol nemecký priemyselník Emil von Scheibler. Jeho zásluhou bol na Ortáši postavený komplex správnych a obytných budov a zriadená lesná správa. Na Blatinách postavil ešte pred 1. sv. vojnou moderný poľovnícky zámok, ktorý však v roku 1944 vyhorel. Dnes sa v tejto lokalite nachádza areál strelnice Blatiny.
V roku 1919 majetok prešiel pod nútenú správu štátneho pozemkového úradu. Pozemková reforma v roku 1924 majetok rozdelila na veľkostatok a lesnú správu. Podľa vládneho nariadenia č. 206/1924 Zb. boli štátne lesy a majetky spravované podľa zásad obchodného hospodárenia ako štátny podnik s názvom Československé štátne lesy a mejetky. Štátna lesná správa Zámutov prevzala lesy a lesné hospodárstvo, príslušné budovy, lesnú železnicu, pílu a drevosklad v Čemernom. Územie správy sa rozprestieralo v katastrálnych územiach obcí Zámutov, Rudlov, Hlinné a Čemerné.
Od roku 1946 bola Štátna lesná správa Zámutov organizačne pričlenená k Riaditeľstvu štátnych lesov v Košiciach. V roku 1948 sa dovtedajšie správy štátnych lesov premenovali na riaditeľstvá a organizačne spadali priamo pod Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Bratislave.
V roku 1949 po vzniku národného podniku Československé štátne lesy boli riaditeľstvá premenované na lesné závody. V Zámutove vznikol lesný závod s názvom Československé štátne lesy n.p., Lesný závod Zámutov. Ten bol v roku 1956 presťahovaný do Vranova - Čemerného.
Lesnícky náučný chodník Zamutovská kolejka
Chodník je dlhý 7,8 km a má prevýšenie 120 m. Pozostáva zo 16 zastávok s informačnými tabuľami, ktoré umožnia nahliadnuť do zákutí prírody a lesníckej histórie regiónu.
Les mal a má pre život človeka a celú ľudskú spoločnosť veľký význam. Les a všetko, čo s ním súvisí, existovalo oddávna v takmer dokonalej harmónii. Je to spoločenstvo organizmov v lesnej pôde, spoločenstvo stromov, bylín, húb a živočíchov, ktoré žijú vo vzájomne vyrovnaných vzťahoch. Na každom z nich záleží. V lese nič nevyjde nazmar. Všetko má svoje miesto, význam a trvanie. Je to prirodzený kolobeh poháňaný neviditeľnou energiou. A človek je súčastou tohto kolobehu.
LNCH Zamutovská kolejka vybudovali v roku 2012 LESY SR, š.p. v spolupráci s obcou Zámutov a KST Perun Zámutov.
Dom ľudových tradícií
Malé ale útulné múzeum tradičnej ľudovej kultúry a histórie obce Zámutov založené Annou a Štefanom Višňovskými, ktorí týmto témam zasvätili celý svoj život.
Dom ľudových tradícií prevádzkuje občianske združenie Nositelia tradícií obce Zámutov, o. z., Zámutov 282 - návštevu si môžete dohodnúť na tel. číslach: 0907 214 223, 0908 332 088
Chránené územia
Národná prírodná rezervácia Šimonka
NPR vyhlásená v roku 1950 na ochranu zvyškov bukového pralesa vrcholovej časti Šimonky /1092 mnm/. Územie najvyššieho vrchu Slanských vrchov s rozlohou 24,43 ha je najstaršou prírodnou rezerváciou v okrese Prešov.
Lesné porasty sú miestami pralesného charakteru, riedke, so starými netvárnymi kmeňmi. Veľkou vzácnosťou je popínavá liana - zákonom chránený plamienok alpínsky, ktorý v rezervácii rastie na niekoľkých miestach, a prilbica pestrá, ktorá rastie na vrchole Šimonky a je skutočnou botanickou ozdobou.
V pralesovej bučine hniezdia dravé vtáky a sovy. Na andezitovom vrchole Šimonky sú balvanové sutiny. Na vrcholovej časti sa nachádza malá nezalesnená plocha s vystupujúcou skalkou, z ktorej je výhľad na široké okolie. 5. stupeň ochrany.
Prírodná rezervácia Zámutovské skaly
V hlbokom lese pri obci Zámutov, na hrebeňoch vrchov Čierna skala a Čulkov, sa rozkladá nádherné skalné mesto zvané Zámutovské skaly.
PR vyhlásená v roku 1980 na ochranu bralných foriem reliéfu, reliktných teplomilných rastlinných spoločenstiev a spoločenstiev sutinových javorín je plná pôsobivých sopečných brál a veží vysokých aj viac ako 10 metrov.
Neraz bizarné skalné útvary s typickou andezitovou odlučnosťou sú opradené starými povesťami o zbojníkoch i omnoho nebezpečnejších tvoroch, ktoré tu vraj mali alebo ešte i majú svoj domov. Pod skalnými stenami sa tu a tam nachádzajú rozsiahle kamenné sutiny.
Z vyššie položených častí skál sa otvárajú pekné výhľady na obec Zámutov a okolie. V lokalite si prídu na svoje aj milovníci živej prírody, najmä flóry, vyskytuje sa tu totiž viacero veľmi vzácnych a chránených rastlín. Okrajovými časťami rezervácie Zámutovské skaly vedie modro značený turistický chodník z obce Zámutov.
Zo zoologického hľadiska sú Slanské vrchy, a to najmä hrebeň Zámutovských skál, známe bohatým výskytom jelenej a srnčej zveri, často je tu jariabok hôrný, užovka stromová a na vyslnených skalách jašterica múrová. V okolitých lesoch sa vyskytuje aj diviačia zver, líšky, mačka divá, kuna lesná, lasica obyčajná, hranostaj a iné. Z vtáctva nájdeme škovránka, vrabca poľného, drozda čierneho, jarabicu, myšiaka lesného, sovu obyčajnú, vrany a iné drobné vtáctvo.
Lokalita je veľmi obľúbená medzi skalolezcami, ktorí si tu môžu zaliezť na viacerých trasách rôznej obtiažnosti. Kvôli ochrane územia je nutné si pred lezením overiť výnimky a obmedzenia týkajúce sa týchto aktivít na stránke www.james.sk . 5. stupeň ochrany.
Prírodná rezervácia Hermanovské skaly
PR vyhlásená v roku 1980 na ochranu najrozsiahlejšieho skalného komplexu Slanských vrchov s reliktnými rastlinnými spoločenstvami s vhodnými podmienkami pre hniezdenie dravých vtákov a s výskytom zriedkavých druhov živočíchov. 5. stupeň ochrany
Národná prírodná rezervácia Oblík
NPR vyhlásená v roku 1964. Predstavuje zriedkavý geologický jav - známy homoľovitý vulkanický vrch Oblík /925 mnm/ v severovýchodnej časti Slanských vrchov.
Porasty sú miestami pralesného charakteru, nerovnoveké, striedajú sa tenké a stredne hrubé kmene s ojedinelými, vyše storočnými bukmi.
Archeologické nálezy svedčia o tom, že svahy Oblíka boli osídlené už v dobe železnej. 5. stupeň ochrany
Prírodná rezervácia Zámutovská jelšina
PR vyhlásená v roku 1981 na ochranu lesných slatinno-jelšových spoločenstiev. Nachádza sa v doline potoka medzi Čiernou skalou a hrebeňom Zámutovských skál v nadmorskej výške 520 mnm.
Neveľká terénna zníženina /0,66 ha/ je zaplavovaná vodou z prameňov na južnej strane terénnej depresie a na západnej strane zo svahových pramenísk. Tento priaznivý vodný režim spolu s vysokou hladinou spodných vôd vytvorili podmienky pre vznik typického slatinného spoločenstva s jelšou lepkavou, ostricou predĺženou a ostricou. 4. stupeň ochrany
Chránený areál Dubnícke bane
Chránený areál Dubnícke bane bol vyhlásený v roku 1964. Predstavuje mimoriadne veľké a významné zimovisko viacerých druhov vzácnych a užitočných netopierov. Dubnické bane sú zaradené v rámci európskej sústavy chránených území NATURA 2000 do zoznamu Území európskeho významu.
Dubnícke opálové bane sa nachádzajú v strede severnej časti Slanských vrchov v katastri obce Červenica. Je to územie s labyrintom starých banských štôlní. Od obce Zlatá Baňa je bývalé administratívne centrum ťažby drahého opálu, banícka osada Dubník, vzdialené asi 5 km a od Červenice asi 3 km. Ložiská drahého opálu zahŕňajú historické banské revíry, väčšiu a rozsiahlejšiu Libanku a menšiu Šimonku.
Dubnícke ložiská drahého opálu sú výnimočným fenoménom z celosvetového hľadiska. Nikde na svete nebol drahý opál ťažený banským spôsobom v takom veľkom rozsahu, a tak dávno. Podľa niektorých domnienok boli opály na Dubníku dolované už v rímskych dobách. Prvý písomný záznam je až z roku 1497.
Dubnícky opál bol vzácny pre svoju mimoriadne krásnu a citlivú hru farieb. Od polovice 19. storočia bola v Dubníku aj brusiareň opálov. Prevádzka bola v baniach zastavená v roku 1922.
Najväčší opál Harlekýn bol nájdený v koryte potoka na Dubníku v roku 1775, vážil 607 gramov. Dnes je tento drahokam uložený v zbierkach viedenského Prírodovedného múzea. 4. stupeň ochrany
CIRKEV
Rímskokatolícka farnosť Nanebovzatia Panny Márie
Zámutov je filiálnou obcou farnosti Čaklov, ktorá patrí do dekanátu Vranov nad Topľou Košickej arcidiecézy.
Farský úrad:
Čaklov 334
0948 726 100
fara@caklov.sk
Správca farnosti:
Mgr. Albín Senaj - farár
Kostol Ružencovej Panny Márie
Rímskokatolícky kostol bol postavený v roku 1912 a zasvätený Ružencovej Panne Márii. Pri jeho výstavbe došlo aj k menšej havárii, keď sa čerstvo vybudovaná veža kostola zrútila. Našťastie, stavitelia boli v tom čase na obede. V roku 1996 bol kostol zrekonštruovaný.
Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi a.v.
Zámutov je filiálnou obcou Cirkevného zboru Soľ /patrí doň aj Hlinné, Čaklov, Zlatník a Jastrabie nad Topľou/, ktorý je súčasťou Šarišsko-zemplínskeho seniorátu.
Farský úrad:
094 35 Soľ 51
057 449 63 35, 0918 828 322
sol@ecav.sk
Mgr. Ľuboš Kubačka, zborový farár-konsenior
Mgr. Zuzana Kubačková, zborová kaplánka
Viera Ďorďovičová, zborová dozorkyňa
RNDr. Michal Jenčo, Bc. Eva Hajníková, kantori
Kostol sv. Petra a Pavla
Veriaci evanjelickej a. v. cirkvi sa na výstavbu vlastného chrámu pripravovali už pred 1. sv. vojnou. Po jej skončení im poľský Nemec Emil von Scheibler daroval pozemok v strede obce, na ktorom si postavili chrám. Na sviatok Petra a Pavla v roku 1920 bol vysvätený.
V roku 1988 bola realizovaná prístavba sakristie a oprava chrámu.
Gréckokatolícká farnosťOchrany Presvätej Bohorodičky
V Zámutove je gréckokatolícka farnosť od roku 2000. Vzniklavyčlenením z farnosti Rudlov. Má filiálku v Čaklove.
Farský úrad:
Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky
Z dobových prameňov sa dozvedáme, že miestni gréckokatolíci v minulosti prispeli na výstavbu rímskokatolíckeho kostola, aby tam mohli vykonávať svoje obrady.
V rokoch 1968-1969 sa veriaci aktívne pustili do budovania vlastnej modlitebne, ktorú dokončili v roku 1974. Pri modlitebni bola drevená zvonica.
V roku 1990 bola modlitebňa zrenovovaná a prestavaná na gréckokatolícku cerkov s vežou a v máji 1991 zasvätená Ochrane Presvätej Bohorodičky.
ĽUDIA
Adalbert Kraus
/1913 - 2006/
Vojtech alias Adalbert Kraus je autorom jedinečného historického románu Opálová princezná z čias, kedy bol región Slanských vrchov vďaka ťažbe drahých opálov súčasťou veľkých európskych dejín.
Narodil sa 3. 10. 1913 v obci Hlinné /okres Vranov nad Topľou/ v rodine Viktora Krausa hájnika na Dubovine /Dubová/. Po niekoľkých rokoch sa celá rodina presťahovala do horárne Dubová v katastri obce Zámutov, kde absolvoval základnú školu. Tu prežíval detstvo spolu s tromi bratmi až do doby, kedy otca preložili do osady Dubník, ktorá bola centrom ťažby drahých opálov.
Už v tom čase sa začal zaujímať o históriu opálových baní. 12. - 14. júla 1923 sa na Dubníku konalo stretnutie bývalých zamestnancov opálových baní, ktoré boli 22. novembra 1922, po mnohých stáročiach svetovej slávy, zatvorené. Bývalí zamestnanci spomínali na zlaté časy ťažby opálov a rozprávali zaujímavé, často hrôzostrašné príbehy. Medzi poslucháčmi bol aj 10-ročný Adalbert Kraus, neskorší autor románu Opálová princezná. Štastnou zhodou okolností sa k nemu o niečo neskôr dostali aj pamäti Alexandra Pariusa, ktorý celý svoj život zasvätil opálovej problematike ako vyšší úradník Banského riaditeľstva a neskôr ako obchodný zmocnenec predaja opálov.
V roku 1937 sa Adalbert Kraus oženil a stal sa otcom troch dcér. V roku 1946 sa s rodinou odsťahovali zo Zámutova do Prešova, kde začal pracovať pre Lesnú správu Solivar ako živnostník. Na vlastnom nákladnom aute vozil drevo. Po znárodnení však prišiel o auto a na niekoľko mesiacov aj o prácu. V roku 1955 nastúpil do podniku Mestská hromadná doprava Prešov ako vodič autobusu, kde pôsobil až do predčasného odchodu do dôchodku.
Popri tejto nenápadnej práci neustále zbieral materiál o histórii opálových baní na Dubníku a pracoval na románe Opálová princezná, v ktorom sa prejavil jeho mimoriadny rozprávačský talent a zmysel pre dramatickú zápletku. Táto slovenská "bondovka" okrem vzrušujúceho príbehu ponúka aj pohľad na málo známu časť histórie regiónu Slanských vrchov a východného Slovenska konca 18. a 19. storočia v kontexte vtedajších stredoeurópskych spoločensko-politických pohybov.
Sám Kraus v predhovore k svojmu románu píše: " Predstavovať nejako zvlášť precízne širokej svetovej verejnosti slovenský Dubník a jeho drahý opál hádam ani nie je potrebné. Veď opálové drahokamy z Dubníka poznali po celé stáročia skoro všetky bohaté ženy takmer na celom svete...
Už dávno bolo potrebné písať romány o drahých opáloch z Dubníka v slovenčine, ale nemal kto, lebo slovenská spisovná reč je veľmi mladá a cudzinci, ktorí po celé stáročia opál dolovali, radšej nič nepísali. Všetko tajili a maskovali. Stačilo im, že zhrabli milióny a boli bohatí.
Pri čítaní románu "OPÁLOVÁ PRINCEZNÁ" si mnohí citliví čitatelia aj trochu zaslzia. Nech mi teda prepáčia, lebo ja to ináč napísať neviem, pretože okrem slávy drahého opálu z Dubníka vytieklo pre jeho bohatstvo aj veľa krvi. No a tam, kde tečie krv, musia tiecť aj slzy. Akože ináč?!
Všetky figúrky, ktoré tu autor bude posúvať na románovej šachovnici, kedysi žili a tešili sa zo života. Trocha fabuly, humoru a satiry v knihe je len hnacím motorom čítania.
Materiály, z ktorých bol tento román napísaný, sú tak rozsiahle, že autorovi trvalo štyridsať rokov, kým to všetko vypátral a pozliepal torzovitú reťaz prameňov, nakoľko drahý opál na Dubníku sa ťažil veľa storočí.
Po dobyvateľoch a zvlášť po veľkoobchodníkoch zostalo len veľmi málo správ a takmer nijaké údaje o náleze tohto drahokamu. Všetko to zostalo utajené...
Viac ako päťdesiat rokov bolo potrebných na to, než sa mohol dopísať posledný riadok románu "Opálová princezná". V skutočnosti sa tento príbeh začal písať v duchu ešte v roku 1923, po skončení prevádzky opálových baní. Znamená to teda, že čitateľ má pred sebou viac ako polstoročnú prácu autora.
Iniciátormi tejto knihy boli dvaja starci a to Alexander Parius a Alexander Szembratovics, ktorí svojím rozprávaním dali základ tejto knihe ešte v roku 1923 na stretnutí prvého roku po zastavení prevádzky baní.
Skôr než začnete čítať túto knihu, vedzte, že čas, ktorý pri nej strávite, tak ako pri čítaní akejkoľvek inej knihy, sa Vám už nikdy nevráti, a preto sa pousilujem, aby ste tento čas neľutovali."
Napriek tomu, že A. Kraus zasvätil prakticky celý svoj tvorivý život písaniu tohto románu, jeho vydania sa nedožil.
Opálová princezná vyšla až niekoľko rokov po jeho smrti vďaka nezištnému úsiliu členov Občianskeho združenia KST Perun Zámutov, ktorí sa dostali k rodinnému vydaniu knihy a po jeho prečítaní boli nadšení príbehom, ktorý sa odohráva na miestach im dôverne známych a blízkych. Prvý predseda združenie rozhodol, že sa pokúsia tento román vydať v knižnej podobe a získali súhlas pozostalých po autorovi. Začali s prepisom textu, zháňaním fotografii a kresieb. Skoro po roku príprav sa všetko podarilo a dielo bolo v roku 2013 predstavené verejnosti aj za prítomnosti dcéry autora. Prvé vydanie vyšlo v náklade 300 kusov.
OZ KST Perun Zámutov
KST /Klub slovenských turistov/ Perun Zámutov ako občianske združenie funguje oficiálne od ustanovujúcej schôdze, ktorá sa konala 24. 6. 2011. Jeho prvým predsedom bol Marek Tiňo. V súčasnosti je predsedom Stanislav Dostal /0907 055 385, cirkorenie@gmail.com /.
Klub má svoje zastúpenie aj v regionálnej rade KST vranovského okresu a podieľa sa aj na organizovaní turistických akcií regionálneho významu. Nevenuje sa však len turistickým aktivitám. Podieľa sa aj na organizovaní kultúrnych a spoločenských podujatí v obci Zámutov. V chotári obce sa stará o čistenie a opravu lesných studničiek, kde často nahrádza úlohu hospodára /Štátne lesy/, ktorému to vyplýva zo zákona.
Klub je aj vydavateľom vyššie spomínaného románu Opálová princezná, čím významne prispel k poznaniu a popularizácii regiónu Slanských vrchov.
Výkonný výbor:
Ľubica Demčáková, 0905 420 657,
demcakovalubica@gmail.com
Pavol Košč, 0915 111 239, pavolgajdoscin@gmail.com
MVDr. Jozef Balog, 0905 912 253, bujtre@gmail.com
Jozef Kroka - Češľak
/1930 - 2013/
Po dlhé roky až do konca života bol neoddeliteľnou súčasťou folklórneho súboru Zamutovčan. Jeho vynikajúcu techniku hry na husliach študovali mnohí etnológovia, muzikanti aj folklóristi.
Narodil sa 23. marca 1930 v Zámutove v rómskej muzikantskej rodine Feriovcov. Ako dieťa navštevoval 3 roky miestnu základnú školu v Zámutove.
Keďže sa narodil v muzikantskej rodine, ktorá už vtedy patrila medzi žiadané ľudové hudby na Zemplíne, netrvalo dlho a aj on sa začal učiť hru na husliach. Jeho učiteľom bol strýko Jozef Feri Jusko, ktorý bol v tom čase primášom ľudovej hudby v Zámutove. S kapelou začal hrávať vo veku 14 rokov.
V roku 1964 prišiel do Zámutova kvôli výskumu ľudovej hudby hudobný redaktor Československého rozhlasu Ondrej Demo. Na jeho podnet potom v tom istom roku vznikol folklórny súbor, neodmysliteľnou súčasťou ktorého boli aj zámutovskí muzikanti.
Jozef Kroka - Češľak bol zamestnaný v štátnych lesoch. V roku 1981 sa mu pri práci na sústruhu stal pre muzikanta nepríjemný pracovný úraz, v dôsledku čoho mu museli amputovať palec na ľavej ruke a zároveň fixovať kosti v okolí zápästia pomocou špeciálnych drôtov. Po tomto úraze sa hudobná činnosť na istú dobu zastavila. Kvôli pretrvávajúcim bolestiam obmedzil hranie na svadbách a zábavách, no v doprevádzaní folklórneho súboru pokračoval aktívne aj naďalej. Vychoval troch synov a šesť dcér. Zomrel 3.augusta 2013 v Zámutove vo veku 83 rokov.
Počas svojho účinkovania v súbore Zamutovčan získal mnoho ocenení za reprezentáciu obce a udržiavanie ľudových tradícií, ocenenia na folklórnych festivaloch vo Východnej a Detve. Zamutovčan doprevádzal aj na medzinárodných festivaloch v Juhoslávii, Nemecku, Poľsku, Ukrajine, v Holandsku a v Maďarsku. Účinkoval aj v mnohých reláciach v Slovenskom rozhlase a televízii.
Nahral 3 CD nosiče:
Hej zašvicelo na Zamutov slunočko, Ňeorem ňešejem a Češľakova perša
Pri príležitosti 50. výročia súboru Zamutovčan /2014/ bola v obci odhalená pamätná tabuľa na počesť zámutovským muzikantom, ktorí stáli pri jeho vzniku:
Jozef Feri - Jusko /1907 - 1987/
Jozef Kroka - Češľak /1930 - 2013/
Ján Feri /1911 - 1975/
Juraj Ovšak - Gubo /1936 - 2004/
Ján Kotľar /1930 - 1996/
Folklórny súbor Zamutovčan
Obec Zámutov žije už niekoľko desaťročí aj folklórom a to vďaka folklórnemu súboru Zamutovčan, ktorý vznikol v roku 1964 na podnet Dr. Ondreja Dema, redaktora Československého rozhlasu.
Medzi prvými tancami, ktoré sa začali v súbore tancovať, boli čardáš, treščák, čapáš, či krucena, ale aj valcer a kurikrik. Najobľúbenejším tancom mládencov bol "Fľaškový". Zvláštny tanec "Verbung" sa tancoval na regrútskej odobierke. Na zábavách dievčatá najradšej tancovali do kolesa "v karičke". Mužský tanec do kolesa má názov "Sarku raz" a "Bašistovska". Laškový tanec - tanec s lyžicami - začal tancovať Andrej Beňko, a je známy tým, že sa tancoval len v Zámutove, hoci teraz ho už má v repertoári mnoho folklórnych súborov.
V roku 1996 činnosť súboru utíchla a takmer upadol do zabudnutia. No vďaka Štefanovi Višňovskému, ktorý sa na naliehanie HZOS, miestneho starostu ako aj farára, ujal funkcie vedúceho, sa súbor Zamutovčan v decembri 1999 znovuzrodil.
Počas svojho účinkovania stihol Zamutovčan povyhrávať rôzne tanečné aj spevácke súťaže, absolvovať okolo 450 vystúpení, okrem okresných aj v Bratislave, Liptovských Sliačoch, Východnej, Detve, Heľpe, Raslaviciach, v Poľsku, na Ukrajine, v Holandsku, Bulharsku, v Maďarsku, Francúzsku, Taliansku, Turecku či v Kanade.
Nahral 3 CD, v rokoch 2003 a 2009 vyhral celoslovenskú súťaž Nositelia tradícií a získal ocenenie Laureát celoslovenskej prehliadky.
Prof. RNDr. Jozef Tiňo DrSc.
/1932/
Medzi najznámejších a najuznávanejších rodákov zo Zámutova bezpochyby patrí Prof. RNDr. Jozef Tiňo DrSc. - nielen pre svoje aktivity v oblasti vedy, ale najmä kvôli neúnavnému šíreniu osvety v oblasti vzťahov medzi vedou a vierou prakticky na všetkých úrovniach slovenskej spoločnosti.
Narodil sa 15. 4. 1932 v Zámutove, kde začal aj svoju zložitú cestu vzdelávania od základnej školy až po získanie najvyššej vedeckej méty - titulu DrSc. Po meštianskej škole a gymnáziu v Michalovciach odišiel v roku 1949 do noviciátu v Červenke na Morave. Počas známej barbarskej noci bol internovaný na Králikoch v Čechách. Po prepustení v októbri roku 1950 pokračoval v gymnaziálnom štúdiu a po maturite sa zapísal na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, kde po určitých peripetiách - vylúčení a opätovnom prijatí - ukončil štúdium odboru fyzika v roku 1958.
V roku 1959 ukončil doktorandské štúdium v Ústave fyzikálnej chémie a elektrochémie v Prahe u prof. J. Kouteckého. V roku 1965 bol na trojmesačnom pobyte v Ústave Chemickej kinetiky a horenia v Novosibírsku. Zahraničný pobyt v Anglicku, na Univerzite v Leicestri /1979/ absolvoval po dlhšej spolupráci s kolegom na tejto univerzite. Vydal dve monografie a vyše 90 odborných článkov. To mu umožnilo uchádzať sa o vedeckú hodnosť doktora vied, ktorú získal v roku 1982.
Počas svojej úspešnej vedeckej kariéry sa profesor Tiňo venoval aj organizácii a riadeniu vedy. Bol zakladateľom Grantovej agentúry SAV VEGA a jej prvým predsedom. V roku 1995 bol zvolený za člena Predsedníctva SAV, kde pôsobil dve funkčné obdobia. Bol podpredsedom Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti. Stal sa členom Európskej akadémie vied a umení so sídlom v Salzburgu. Pedagogicky pôsobil na STU v Bratislave, na UPJŠ v Košiciach a na UK v Bratislave. Profesúru získal v roku 1995.
Po odchode do dôchodku bol prijatý za člena Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie /ÚSKI/, v ktorom viedol sekciu pre vzťah medzi vedou a vierou, v rámci ktorej organizoval početné konferencie a semináre na aktuálne témy vzťahov medzi vedou a vierou, etikou, filozofiou a globalizáciou a v organizovaní systematického školenia učiteľov, študentov i laikov v týchto medziodborových problematikách.
Bol vedúcim redaktorom časopisu Radosť a nádej, ktorý vydáva ÚSKI. V roku 2005 bol zvolený za predsedu ÚSKI a túto funkciu vykonával do apríla 2011. Na generálnom zhromaždení ÚSKI v apríli 2011 bol zvolený za čestného predsedu.
Jozef Tiňo získal aj zlatú medailu Matice slovenskej za vedecký a kultúrny prínos. Je čestným občanom obce Zámutov.