Ján Lazorík

/1920 - 2015/


Šarišu a svetu

Veď je to jasné ako na dlani - pozrite čo len cez oblok a už to máte - všade inakší vtáčik, kriačik, chrobáčik, biotop, biocenóza. Príroda či Stvoriteľ nemali zámer tvoriť národy, nebodaj spisovné jazyky, náboženstvá.  Jednoducho všade tvorili inšie a inšie rasy, typy, povahy, nárečia, zvyky, spievanie, odievanie, spôsoby života, svojráznosti... Aby bolo všade možné inšie vidieť, obdivovať, ctiť. Aby sa človek práve úctou odlišoval od zvieraťa...

Už letmý pohľad na pár základných biografických faktov o živote a pôsobení toryského rodáka Jána Lazoríka napovie, že ide o osobnosť, ktorá svojím významom výrazne presahuje nielen hranice regiónu, ale aj Slovenska. Ján Lazorík bol totiž renesančným človekom v najpravejšom zmysle slova, a vďaka jeho obrovskej energii, prenikavej mysli i pracovitosti sa mu to darilo v časoch, ktoré všestrannosti príliš nepriali. Moderná doba generovala skôr dopyt po špecializácii v niektorom z množstva novovzniknutých odborov, on však vďaka sile svojho ducha úspešne vzdoroval všetkým sociálno-politickým trendom a počas svojho dlhého života sa stihol venovať širokému spektru činností - bol učiteľom, botanikom, ovocinárom, zberateľom, archivárom, muzejníkom, fotografom, scenáristom, dramaturgom, hercom, hudobníkom, jazykovedcom, dialektológom i spisovateľom a na sklonku života dokonca blogerom.

Ako naznačuje úvodný citát, bol aj svojbytným filozofom a vizionárom. V centre jeho záujmu sa od počiatku nachádzal región Šariš, jeho obyvatelia, ich jazyk, história i kultúra. Vďaka minucióznemu prístupu sa mu za desaťročia práce podarilo nazhromaždiť impozantné množstvo materiálov - desiatky tisíc fotografií, zápiskov, zvukových aj obrazových záznamov i artefaktov z každej oblasti života šarišského ľudu. Vytvoril tak unikátnu zásobáreň hmotných i duchovných pamiatok, ktorá je zároveň kompletnou rekonštrukciou života Šarišana počas uplynulých storočí - v Lazoríkových zbierkach totiž nájdeme interiéry i exteriéry obydlí, nástroje i náradie, šatstvo vrátane vzácnych krojov, umelecké diela, opisy plodín, jedál i každodenného života. V rámci nehmotných zbierok pre nás uchoval dokonalý obraz tvorivej stránky historických Šarišanov, a to v neprebernom množstve zaznamenaných piesní, tancov, príbehov, žartov, zvykov, ktoré so svojou folklórnou skupinou úspešne stvárňoval v desiatkach scénok, hier i filmov a zároveň ich ako spisovateľ detailne popísal vo svojich publikáciách. Ako povedal akademik Mikuláš Mušinka: "To, čo robí Ján Lazorík bez akéhokoľvek vedecko-výskumného grantu, mohlo by byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú."

Hoci vedecko-zberateľský aspekt Lazoríkovej práce je fenomenálny svojím rozsahom a záberom, nielen on robí jeho dielo takým výnimočným. Za pozornosť stojí predovšetkým duchovná motivácia a veľmi autonómny pohľad na svet, pretavujúci sa do všetkých jeho aktivít. Ján Lazorík oplýval nesmiernou láskou, úctou a obdivom k životu našich predkov. Cenil si krásu, ktorú dokázali vytvoriť v ťažkých podmienkach počas stáročí materiálneho nedostatku a namáhavej práce. Vyzdvihoval rozmanitosť miestnych zvykov, demonštrujúcich kreativitu a vôľu k životu, ktorá nevysychá ani za tých najnepriaznivejších okolností. Rešpektoval pestrosť etnicky zmiešaného Šariša, keďže i v nej videl priame pokračovanie prírodno-stvoriteľského princípu, prejavujúceho sa v rôznorodostí rastlín, živočíchov i prostredí, ktoré obývajú. I keď jeho profesionálnou i osobnou základňou bola obec Krivany, vo svojich úvahách sa od Šariša prepracoval k širším slovenským i svetovým kultúrno-politickým kontextom. V rámci toho presadzoval svoju víziu zachovania ľudského rodu skrz rozmanitosť, regionálnosť, lokálnosť. S trochou nadsázky by sme ho mohli nazvať najväčším šarišským antiglobalistom, keďže neustále pranieroval kultúrnu i jazykovú glajchšaltizáciu, prejavujúcu sa v spoločenskom živote. Kritizoval plytkosť masovej zábavnej produkcie (definoval ju ako "na tisíc spôsobov otrepané pudové dejovosti, pletky") aj orientáciu na hmotu a konzum, ktorá podľa neho predstavovala "pretvorenie človeka na atrapu so zažívacím traktom".

Aj keď ostáva veriť, že jeho obavy o budúcnosť šarišskej kultúry sú neopodstatnené, je na nás, aby sme jeho odkaz rozvíjali a uchovávali. V časoch silnejúcej ekonomickej globalizácie sa totiž stáva nadmieru aktuálnym. Nech je teda cenným zdrojom inšpirácie nielen pre šarišské komunity, ale aj pre každého človeka, ktorý uvažuje o stave a smerovaní tohto sveta.

Na záver mi prichádza na um jedna metafora - počas detstva prežitého na prešovskom sídlisku som cez škáru medzi panelákmi denno-denne pozorovala modrý vrch Veľkej Stráže. Bol pre mňa symbolom nádeje, že svet nie je tvorený iba hranami šedivého betónu. Zároveň predstavoval únik z tohto pravouhlého priestoru; bol akousi bránou do prírody, krásy, pokoja, vyšších sfér... Myslím, že Jána Lazoríka možno prirovnať k tomuto vrchu - v časoch, ktoré nie vždy prajú jedinečnosti a kráse, je majákom pre tých, ktorí tieto hodnoty vyhľadávajú. Dielom svojho života nás tak znovu a znovu presviedča, že šarišský človek (v podstate však každý človek) je soľou zeme i svetlom tohto sveta.

Kristína Potočňáková

24.6.2018