Ján Lazorík

Už letmý pohľad na pár základných biografických faktov o živote a pôsobení toryského rodáka Jána Lazoríka napovie, že ide o osobnosť, ktorá svojím významom výrazne presahuje nielen hranice regiónu, ale aj Slovenska. Ján Lazorík bol totiž renesančným človekom v najpravejšom zmysle slova, a vďaka jeho obrovskej energii, prenikavej mysli i pracovitosti sa mu to darilo v časoch, ktoré všestrannosti príliš nepriali. Moderná doba generovala skôr dopyt po špecializácii v niektorom z množstva novovzniknutých odborov, on však vďaka sile svojho ducha úspešne vzdoroval všetkým sociálno-politickým trendom a počas svojho dlhého života sa stihol venovať širokému spektru činností - bol učiteľom, botanikom, ovocinárom, zberateľom, archivárom, muzejníkom, fotografom, scenáristom, dramaturgom, hercom, hudobníkom, jazykovedcom, dialektológom i spisovateľom a na sklonku života dokonca blogerom.

Ako naznačuje úvodný citát, bol aj svojbytným filozofom a vizionárom. V centre jeho záujmu sa od počiatku nachádzal región Šariš, jeho obyvatelia, ich jazyk, história i kultúra. Vďaka minucióznemu prístupu sa mu za desaťročia práce podarilo nazhromaždiť impozantné množstvo materiálov - desiatky tisíc fotografií, zápiskov, zvukových aj obrazových záznamov i artefaktov z každej oblasti života šarišského ľudu. Vytvoril tak unikátnu zásobáreň hmotných i duchovných pamiatok, ktorá je zároveň kompletnou rekonštrukciou života Šarišana počas uplynulých storočí - v Lazoríkových zbierkach totiž nájdeme interiéry i exteriéry obydlí, nástroje i náradie, šatstvo vrátane vzácnych krojov, umelecké diela, opisy plodín, jedál i každodenného života. V rámci nehmotných zbierok pre nás uchoval dokonalý obraz tvorivej stránky historických Šarišanov, a to v neprebernom množstve zaznamenaných piesní, tancov, príbehov, žartov, zvykov, ktoré so svojou folklórnou skupinou úspešne stvárňoval v desiatkach scénok, hier i filmov a zároveň ich ako spisovateľ detailne popísal vo svojich publikáciách. Ako povedal akademik Mikuláš Mušinka: "To, čo robí Ján Lazorík bez akéhokoľvek vedecko-výskumného grantu, mohlo by byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú."

Hoci vedecko-zberateľský aspekt Lazoríkovej práce je fenomenálny svojím rozsahom a záberom, nielen on robí jeho dielo takým výnimočným. Za pozornosť stojí predovšetkým duchovná motivácia a veľmi autonómny pohľad na svet, pretavujúci sa do všetkých jeho aktivít. Ján Lazorík oplýval nesmiernou láskou, úctou a obdivom k životu našich predkov. Cenil si krásu, ktorú dokázali vytvoriť v ťažkých podmienkach počas stáročí materiálneho nedostatku a namáhavej práce. Vyzdvihoval rozmanitosť miestnych zvykov, demonštrujúcich kreativitu a vôľu k životu, ktorá nevysychá ani za tých najnepriaznivejších okolností. Rešpektoval pestrosť etnicky zmiešaného Šariša, keďže i v nej videl priame pokračovanie prírodno-stvoriteľského princípu, prejavujúceho sa v rôznorodostí rastlín, živočíchov i prostredí, ktoré obývajú. I keď jeho profesionálnou i osobnou základňou bola obec Krivany, vo svojich úvahách sa od Šariša prepracoval k širším slovenským i svetovým kultúrno-politickým kontextom. V rámci toho presadzoval svoju víziu zachovania ľudského rodu skrz rozmanitosť, regionálnosť, lokálnosť. S trochou nadsázky by sme ho mohli nazvať najväčším šarišským antiglobalistom, keďže neustále pranieroval kultúrnu i jazykovú glajchšaltizáciu, prejavujúcu sa v spoločenskom živote. Kritizoval plytkosť masovej zábavnej produkcie (definoval ju ako "na tisíc spôsobov otrepané pudové dejovosti, pletky") aj orientáciu na hmotu a konzum, ktorá podľa neho predstavovala "pretvorenie človeka na atrapu so zažívacím traktom".

Aj keď ostáva veriť, že jeho obavy o budúcnosť šarišskej kultúry sú neopodstatnené, je na nás, aby sme jeho odkaz rozvíjali a uchovávali. V časoch silnejúcej ekonomickej globalizácie sa totiž stáva nadmieru aktuálnym. Nech je teda cenným zdrojom inšpirácie nielen pre šarišské komunity, ale aj pre každého človeka, ktorý uvažuje o stave a smerovaní tohto sveta.

Na záver mi prichádza na um jedna metafora - počas detstva prežitého na prešovskom sídlisku som cez škáru medzi panelákmi denno-denne pozorovala modrý vrch Veľkej Stráže. Bol pre mňa symbolom nádeje, že svet nie je tvorený iba hranami šedivého betónu. Zároveň predstavoval únik z tohto pravouhlého priestoru; bol akousi bránou do prírody, krásy, pokoja, vyšších sfér... Myslím, že Jána Lazoríka možno prirovnať k tomuto vrchu - v časoch, ktoré nie vždy prajú jedinečnosti a kráse, je majákom pre tých, ktorí tieto hodnoty vyhľadávajú. Dielom svojho života nás tak znovu a znovu presviedča, že šarišský človek (v podstate však každý človek) je soľou zeme i svetlom tohto sveta.

Kristína Potočňáková
24.6.2018